Detettivu Crazy. Detettivu divertente. СтаВл Зосимов Премудрословски

guidatu? – A paura spaventata.

      – Nunda ùn morirà. – a nanna Klavka si calmò è unghjì a ferita cù saliva. Idot più tardi s’hè accanciatu accanciatu accantu à ellu, tenendu cù dui mani un locu sorevule.

      – Ti lamparaghju. – Idot cascò in u pianu di a so voce.

      – Ah? Fighjula! Ella hà un fasciu di burlap in u so ventre. – U gripe hà tiratu stu fasciu da u stomacu di u ghjattu è l’hà mustratu à tutti.

      – In turnu, dumandò u triste Idot.

      – Forse ci hè bruliki? – suggerì, a nanna, chì era scurdata di u dolore, era u teclatu. – È tù, Goldfinch, andate à travaglià. ella abbuchjò à Idot. – u vostru cognome Mukhin è voi sopra à una dolyah da un tesoru, cum’è una mosca sopra Parigi.

      – Chì dici? O forse anderete in infernu, A? – Idot hà continuatu. – Qualunque chì un yoknu nantu à un tette!

      – Uh, bè! – Sgrossatu u zuppa – Buzu ferma tramindui. Vulete un pent pigliatu? Divide in trè.

      – In! È questu hè u rispettu per voi Toad. Mi dispiace. Mi aghju malinterpretu … – l’Idot pagatu si rallegrò.

      – Ùn dumandate micca u pirdunu, ùn sò micca una ragazza rossa. Avete capitu un altru. A meia à mè è a meia à noi.

      – Perchè hè questu? – a nanna era indignata.

      – Da quessa! – u grinchettu rinnuvò. «Pò avè pussutu piglià tuttu solu.»

      – E cumu si inspeccionanu tutti quì à a sera, è vivi ancu quì senza una sortida?

      – Iè, tu m’avete bè muzzicatu, i vechji. Aprì, o forse ùn ci hè micca una cosa maldetta chì ci sia. – intrutu Idot. – è u ghjocu ùn vale a candela.

      U gripe fighjò à i co-pruprietari di u tesoru è sparisce a corda putrefa senza difficultà è lentamente hà cuminciatu à apre u fasciu. Testimoni in guardia.

      – Ehi, i buttigli. Clay…

      – Scali…

      – Centu millilitri ogni…

      – Sei pezzi…

      – È ciò chì hè scrittu?

      – Oh, sò sigillati?!

      – Cork. Vintage, probabilmente…

      – È ciò chì hè scrittu, lascimi vede? -Idot hà pruvatu à piglià una scaffold.

      – Ùn hè micca un trooo, salvaticu! – a nanna di u zitellu hà tumbatu nantu à una manu.

      – Ah, tu cagna … – Idot hà spiegatu è trascinatu a nanna Chjave.

      – Bon, dicu! – disse u Grindulu è pigliò una scala di centu millimetri. Aghju pulito l’etichetta nantu à u mo pettu è hà novamente fattu un sguardu più vicinu … – Qualcosa ùn hè micca in russu…

      – Dame u syudy. – Idot allargò a manu è piglia una piccula scala. – Fighjemu, i numeri: mille.. ottu centu.. novanta settanta.. o solu u settimu… Ùn hè chjaru.

      – È pruvemu?! Vinu, vai … – Tastiera suggerita.

      – Ùn sà micca, ùn capiscu micca. Vai, pruvate, sì una donna, voi è u diavulu ùn vi falà micca. – accunsentì à a gripe.

      – Perchè? – Idot hà intervenutu – Megliu in San Petruburgu per trasfurmà in l’anticuariu cum’è hè.

      – Iè, pruvaremu unu à tempu, beni,.. lavare, è trasmette u restu à l’antichità… Iè, Toad?

      – Va, và, quale hè u primu? Idot hà dumandatu.

      – A chjave. – disse u Grindolu. – suggerì.

      – Ah, iè, se ùn mori, pudete beie.

      – Chì faresti senza mè, paisani. È ùn aghju micca paura di mori. Sò eiu…

      – .. da lampeggia. – Introduttu Idot è, pigliandu u so permessu, pè u bastardu.

      – Coghju! – A vechja schjappò annantu à a spalla cù a palma di u zitellu è, arricchiendu u so stancu, sfracò u suru da a buttiglia. Rughjunatu. «Vino..» Hà sunnì, è succia u cuntenutu in una gola. Trascinatu è grunt. -Kryaaaa! chjuche.

      – Beh, cosa? – dumandò u Sappu, trapanendu a saliva.

      – Va bè. Ci hè digià qualcosa à ghjucà in a mo testa.

      – Iè cagiunati. – Idottò rispondeva eccessivamente, dopu avè bevutu a so buttiglia.

      – Iè, l’infernu sapi. Ma hè vechju?! – disse, fighjendu a so buttiglia dighjà vacca, Toad.

      – È n’avvemu un’antra.. – suggerì a nanna alegre. – I tatuari ùn campanu senza coppia.

      – Allora ci sò solu trè. – Idottu era indignatu. – Chì ci lasceremu?

      – Ascolta, cosa?! Per beie, per beie cusì, in modu reale. Una volta campemu E i buttigli sò digià antichi. Sò viotu o pienu. I buttigli sò apprezzati, micca vinu.

      E beievanu l’altri trè bicchieri. Si pusonu nantu à un ghjurnale è aprì una sigaretta: Idot – Marlboro, Toad – Belomor, è a minnanna Clavka in a moda antica – una gamba di capra. Allora anu passatu, senza finisce di fumà, sedutu…

      4 APULAZU

      – Ahhhh!! Ahhh!!! – sintutu da u giardinu.

      – Chì hè? – saltò da u lettu Ottila, dumandendu ellu stessu. A so mente era ancora in un sognu è lentamente cadì nantu à u cuscinu è subitu sbuffò.

      – Ahhhh!!! -Blop salta di novu è si ne cascò da u lettu. – oh, dannighjà. – Hà pigliatu a testa cù a palma. – Chì urli, stupido?

      Pale Isolda Fifovna hà intrutu in stanza cù ochji allargati, coprendu a so bocca abbattuta cù e duie mani.

      – Aa, aa. si sbattò è indicò un dittu versu a porta.

      – Chì più? – pusendu à u pianu dumandò à Klop.

      – Ci, in u stalla…

      – Chì ci hè in u stalla? parle più chjaramente…

      – Ci hè un gattu mortu…

      – Chì ghjattu? Ottila chiese di novu, fruttendu a testa inflatata. – Di chì parli?

      – Mummia! – Dopu avè sparse l’ochji à u pianu di a so voce, disse.

      – Ora, videmu. – Ottila si n’andò in punta è si n’andò nudu in a so mutazione finu à u stagnu.

      Ieri, si hè vultatu a sera tardi, quandu tutti dorme è per quessa ùn anu micca dumandatu i trucchi di i prigiuneri. Zhinka u seguitava.

      U granaiu pareva cagiunatu. Tutti i sbagliati disgraziati restavanu senza cambiu. Osteroid Odnoglazovich era assittatu in u mità di u scogliu: un pensionatu, un veteranu di u travagliu, un cattleru di sesta scola, natu u ghjornu di l’astronautica. U maritu di nonna Klawka, più precisamente, Claudia Aldarovna von Schluchenberg, figlia di u Barone, figliolu illegittimu di Lenin. Ella disse à tutti chì.

      – Chì faci quì? hà dumandatu Ottil, un anzianu chì soffre di distrofia.

      – sò seduta. -Anniu hà rispostu tranquillamente è strinci u telefonu.

      – Vedo chì ùn hè micca travagliatu.

      – E chì ci dumande allora?

      – Cumu