Skríženie S Nibiru. Danilo Clementoni

      â€žTeraz sa už na to vykaÅ¡li, ináč už nebude. Snažme sa radÅ¡ej uvoľniÅ¥. Pozri sa na svoju ľavú stranu, tam, kde dopadá ten slnečný lúč.“

      â€žNevidím nič,“ odpovedal tlsÅ¥och.

      â€žJe tam niečo zahrabané. Vyzerá to na niečo kovové. Skús, či sa k tomu nedostaneÅ¡ nohou.“

      Nečakaný zvuk otvárajúceho sa zipsu preruÅ¡il ich operáciu. Pomocník na stráži nahliadol dnu. TlsÅ¥och znovu predstieral, že je eÅ¡te v bezvedomí, druhý ostal úplne nehybný. Muž krátko skontroloval pohľadom väzňov, vÅ¡etky prístroje vnútri stanu a potom sa so spokojným výrazom na tvári znovu stiahol a zatvoril zips na vchode.

      Dvaja ostali chvíľu nehybní, o chvíľu začal ako prvý rozprávaÅ¥ tlstý: „Takmer nás pristihol.“

      â€žTak videl si to? DostaneÅ¡ sa k tomu?“

      â€žÃno, teraz som videl. Počkaj, skúsim.“

      Tlstý faloÅ¡ný beduín sa začal kývaÅ¥ zo strany na stranu a snažil sa uvoľniÅ¥ trochu lano, ktorým bol zviazaný, potom začal čo najviac naÅ¥ahovaÅ¥ ľavú nohu smerom k predmetu v piesku. Takmer ho dosiahol. Začal hĺbiÅ¥ opätkom a odkryl časÅ¥ predmetu.

      â€žVyzerá to ako kelňa.“

      â€žTak to musí byÅ¥ Trowel Marshalltown. To je obľúbený nástroj archeológov na Å¡krabanie terénu, keď hľadajú staré črepy. DočiahneÅ¡ na ňu?“

      â€žNie, nedočiahnem.“

      â€žKeby si sa prestal napchávaÅ¥, tak by si sa možno hýbal lepÅ¡ie, si fakt tučný ako brav.“

      â€žÄŒo s tým má moja statná postava?“

      â€žHýb sa, ty „statná postava“ a vyhrab tú kelňu, ak nie, uvidíš, že v áreÅ¡te schudneÅ¡ veľmi rýchlo.“

      Tlstý si v tom okamihu predstavil nechutnú a páchnucu stravu. Pri predstave toho hrozného obrazu pozbieral vÅ¡etky sily, v ktoré už ani nedúfal. Napol sa a čo najviac vysunul nohu. Z pleca mu vystrelila prudká bolesÅ¥ až do mozgu, ale nedbal na to. Rozhodným pohybom kopol opätkom až za kelňu a eÅ¡te jedným pohybom nohy ju pritiahol k sebe.

      â€žMám ju!“ zakričal, aj keď to so zapchatými ústami to vyznelo len ako smieÅ¡ne zaÅ¡kriekanie.

      â€žBuď ticho, ty truľo sprostý! Čo reveÅ¡? ChceÅ¡, aby sa vrátili tí dvaja fanatici a zmastili nás eÅ¡te raz?“

      â€žPrepáč,“ odpovedal krotko tlsÅ¥och. „Ale dočiahol som na ňu a mám ju.“

      â€žNo vidíš, keď sa posnažíš, tak aj niečo dokážeÅ¡. Mala by byÅ¥ ostrá. DokážeÅ¡ prerezaÅ¥ tie prekliate laná?“

      TlsÅ¥och uchytil rukoväť nástroja zdravou rukou, pridržal si ju tak, aby ju ostrím priblížil k lanám a začal ňou pohybovaÅ¥ tak, aby sa laná rozstrapkali na ostrí.

      â€žAk by sme sa aj vyslobodili,“ začal poÅ¡epky tlsÅ¥och, „ako sa odtiaľ ostaneme? Tábor je plný ľudí a je eÅ¡te deň. Dúfam, že máš nejaký plán.“

      â€žJasné, že mám. Nie som snáď ja mozgom naÅ¡ej dvojice?“ ozval sa hrdo chudý. „Zatiaľ čo ty si pokojne spinkal, ja som analyzoval situáciu a myslím, že viem, ako sa odtiaľ dostaÅ¥.“

      â€žSom samé ucho,“ odvetil druhý a pokračoval v práci na lanách.

      â€žTen, čo stráži, nakukne vždy po približne desiatich minútach a tento stan je úplne na konci , na východnom kraji tábora.“

      â€žA čo s tým?“

      â€žJe toto možné? Nechápem ako som si Å¥a mohol vybraÅ¥ pre túto robotu? Fantázia a inteligencia na úrovni améby, a to eÅ¡te dúfam, že sa améby neurazia.“

      â€žAby som pravdu povedal,“ odvetil tlsÅ¥och, „bol som to ja, kto si vybral teba, keďže úloha bola zverená mne.“

      â€žDokázal si sa oslobodiÅ¥?“ zmenil tému chudý, pretože sa mu diskusia prestávala páčiÅ¥, hlavne preto, že jeho kolega mal skutočne pravdu.

      â€žPočkaj, eÅ¡te chvíľku, ale myslím, že to pôjde.“

      A skutočne, lano, ktoré ich držalo priviazaných k sudu, sa so suchým prasknutím pretrhlo a bruÅ¡isko tučného znovu nabralo svoj obvyklý tvar.

      â€žA je to,“ ozval sa spokojný tlsÅ¥och.

      â€žVýborne. Teraz eÅ¡te nechajme lano tak, kým sa znovu neobjaví strážca. Musíme sa tváriÅ¥, že je vÅ¡etko tak ako predtým.“

      â€žDobre, budem sa tváriÅ¥, že eÅ¡te spím.“

      Nemuseli čakaÅ¥ dlho. Po pár minútach doktorkin pomocník nakukol do stanu. Ako zvyčajne vÅ¡etko zbežne skontroloval, a keďže nezbadal nič nezvyčajné, znovu zavrel zips a vrátil sa do tieňa na verande, ušúľal si cigaretu a pokojne si ju zapálil.

      â€žTeraz,“ povedal chudý, „hýbme sa.“

      Vzhľadom na ich zranenia to bola náročnejÅ¡ia úloha, ako si spočiatku mysleli, ale po niekoľkých stonoch a mnohých nadávkach stáli obaja na nohách.

      â€žDaj mi kelňu,“ nariadil chudý, len čo si uvoľnil ústa. Bolestné pichanie v pravom boku mu bránilo vo voľnom pohybe, ale keď si rukou pridŕžal boľavé miesto, mal pocit, že bolesÅ¥ trochu poľavovala. Niekoľkými krokmi sa dostal k stene stanu oproti vchodu, kľakol si na kolená a pomocou Trowel Marshalltown prepichol plachtovinu. Ostrá čepeľ prerezala plátno ako keď sa nôž zareže do masla. Na východnej stene sa objavila približne desaÅ¥ centimetrová Å¡kára. Chudý sa k nej priblížil a vyzeral von. Ako predpokladal, nebol tam nikto. Iba v diaľke, niekoľko stovák metrov pred nimi, sa črtali ruiny starovekého mesta, kde predtým schovali džíp, ktorý im mal poslúžiÅ¥ na útek s ukradnutou korisÅ¥ou.

      â€žNikto,“ povedal, kým kelňou rozÅ¡iroval otvor až po zem. „Ideme,“ a vsunul sa do otvoru.

      â€žMohol si tu urobiÅ¥ aj trochu väčšiu dieru, nie?“ hundral tlsÅ¥och a s funením a stonaním sa predieral aj on von.

      â€žHýb sa, teraz musíme odtiaľ čo najskôr vypadnúť.“

      â€žVeď sa ledva hýbem, neviem vôbec chodiÅ¥.“

      â€žPoď, ponáhľaj sa a už prestaň fňukaÅ¥. Nezabudni, že