Leibnizovo Kritérium. Maurizio Dagradi

nasmerovaný, približne tristo metrov východne od fyzikálneho laboratória.“

      Rektor spýtavo hľadel na Drewa.

      „Chceš povedať, že ste to tam poslali vy dnes v noci? Všetky tie veci na kreslo Bryceovej?“

      „Presne tak. Spoznal som tie predmety. Všetky mali očakávaný tvar a aj materiály boli rovnaké. My sme ich tam preniesli.“

      McKintockov výraz sa úplne zmenil, snažil sa ovládať, ale trvalo iba niekoľko sekúnd, kým vybuchol do pobaveného smiechu a Drew s Marronom sa k nemu bezuzdne pridali.

      „Pri všetkých miestach, kam sa mohli presunúť, práve k Bryceovej... hahaha!“ rektor bol fialový od smiechu.

      „Videli ste jej tvár? Vyzerala akoby nastala apokalypsa... hahaha!“ reagoval Drew.

      Marron sa rehotal až sa chytal za brucho.

      Všeobecná veselosť trvala niekoľko sekúnd, potom sa postupne všetci utíšili.

      McKintock sa ozval prvý.

      „Dobre, môj milý Drew, zdá sa, že tvoj objav je naozaj objav. Keďže nemám ruky dlhé tristo metrov a toto by som nedokázal urobiť,“ pozeral provokatívne na profesora fyziky, „takže čo máš teraz v úmysle?“

      Drew sa nedal vyprovokovať, iba zdvihol obočie v predstieranom úžase.

      „Mienim objav zverejniť a okrem toho by som rád poslal podrobnosti experimentu svojim zahraničným kolegom, s ktorými som v kontakte ako zástupca univerzity, aby sa mohli podieľať na ďalšom výskume. Potrebujeme ich pomoc, aby sme mohli vypracovať teóriu...“

      „Počkaj, počkaj, Drew. Neponáhľaj sa tak,“ prerušil ho rektor, „uverejniť objav je v poriadku, ale podeliť sa s detailmi sa mi nezdá. Pozri, naša univerzita potrebuje peniaze, veľa peňazí a ak nám k tomu môže pomôcť tvoj objav, musíme si podrobnosti nechať iba pre seba a využiť maximálne výhodu, ktorú máme v rukách. To, že sme jediní na svete, ktorí vlastníme technológiu.“

      Drew ostal na okamih paralyzovaný. Takýto postoj neočakával. Vždy pozeral na vedu ako na niečo, s čím sa treba podeliť, aby mohlo ľudstvo v záujme jednoty rýchlejšie a v harmónii postupovať. Musel bojovať.

      „McKintock, ty prekliaty Škót!“ vybuchol v sotva potlačovanom hneve, „počúvaš sa čo hovoríš? Kvôli hŕstke peňazí, ktoré pre našu univerzitu, financovanú celou Veľkou Britániou nič neznamenajú, očakávaš, že Marronov a môj objav ostane zamknutý medzi týmito štyrmi stenami? Ako môže veda pokročiť? Ako môže pokročiť ľudstvo? Predstav si...“ hľadal príklad, ktorý by rektor dokázal pochopiť, „... že by sa Guglielmo Marconi nepodelil s objavením rádia. Keby si si ho chcel kúpiť, musel by si ísť za jeho potomkami, za predpokladu, že by rádio vyrábali. Inak by si to musel vzdať a nájsť niečo iné, čo by ti robilo spoločnosť počas šoférovania až do Liverpoolu, keď ideš navštíviť svoju priateľku. Možno nejakú zvonkohru.“

      McKintock sa nenechal vyviesť z rovnováhy.

      „Áno? A čo myslíš, odkiaľ sa vezmú peniaze na tvoj výskum?“

      „No, zorganizujeme semináre, napíšeme články do odborných časopisov...“

      „Drew, bezpochyby si vynikajúci fyzik, ale nevieš rozmýšľať prakticky. Nenapadlo ti, že by tvoj vhodne nastavený prístroj mohol poslúžiť na obchodné presuny materiálu? Keď chceme teraz poslať balík z Manchesteru do Pekingu musíme použiť zásielkovú službu, ktorej to trvá v lepšom prípade celé dni a stojí to kopu peňazí. Pomocou tvojho prístroja by tam bol okamžite a stálo by to, povedzme, polovicu nákladov za kuriéra. Bolo by to nesmierne výhodné. Vieš si predstaviť koľko balíkov sa odosiela z Manchesteru iba za jeden deň? Ja nie, ale myslím, že sú ich tisícky. Predstav si celé Anglicko, Európu, svet...“

      Drew bol zmätený. Nepomyslel na tieto možnosti a práve mu dochádzalo čo má rektor na mysli. Neodradilo ho to však od jeho ťaženia v mene vedy.

      „Počuj, McKintock, komerčné uplatnenie sa môže stále príležitostne preštudovať, ale teraz je maximálne nevyhnutné vypracovať teóriu, ktorá vysvetlí fungovanie prístroja a umožní nám vhodne ho nastaviť. Bez tejto teórie je prístroj úplne nepoužiteľný, jedine, že by ti stačilo posielať cukríky Bryceovej do kresla. Výmena previazaných priestorov sa úplne vymyká akejkoľvek známej teórii. Už to, že len ja a Marron, aj keď s prípadnou pomocou tunajších kolegov, môžeme v rozumnom čase dosiahnuť uspokojivý výsledok, je veľmi obtiažne. Len čo budeme mať teóriu, môžeme zostrojiť prístroje a preštudovať ich vylepšenia a vyššiu účinnosť. Skrátka, potrebujeme pomoc najlepších mozgov, aké existujú a o to sa nemienim handlovať,“ uzavrel odhodlane Drew.

      Rektor pozorne zvažoval Drewove argumenty a napokon pripustil, že na to, aby prišli financie z prístroja, je potrebné poznať ako a prečo funguje.

      „Dobre, Drew, presvedčil si ma. Urobíme to takto, vyberieme úzku skupinu vedcov, ktorým môžeme dôverovať, dohodneme sa s nimi na primeranej odmene za spoluprácu, odovzdáme im informácie a budeme sa snažiť čo najskôr prísť na definíciu teórie, o ktorej rozprávaš. Len čo budeme mať teóriu a funkčné prístroje podľa našich predstáv, konečne zverejníme objav. Až dovtedy sa o tom nesmie nikto dozvedieť bez môjho súhlasu.“

      Drew nebol spokojný. Bol idealista a nedokázal pochopiť ako môže všetko končiť u špinavých peňazí.

      „Ale pokrok, veda...“ ozval sa s horkosťou v hlase, lenže McKintock ho prerušil.

      „Svet sa posunie a veda bude bohatšia o váš objav, ale nevidím nič zlé na tom, ak prispeje k príjmom našej univerzity. Naozaj potrebujeme peniaze, Drew, ver mi, ak hovorím, že sa musím chytať všetkého čo prichádza a vyťažiť z toho čo najviac. Dobre, dohodli sme sa?“ rozhodol za seba, „priprav zoznam kolegov z vedeckej obce, ktorých budeme kontaktovať a prines mi ho. Hneď sa do toho pustíme.“

      Demoralizovaný Drew sa vzdal.

      „Dobre,“ odvetil suchým hlasom, „stretneme sa popoludní.“

      Vstal a spolu s Marronom, ktorý nepreriekol ani slovko, vyšli z pracovne.

      Do pľúc im vchádzal čerstvý marcový vzduch a vypudil pocit stiesnenosti, ktorý ich ovládol. Modrá obloha bola sem a tam ozdobená bielymi kaderami. Slnko bezpečne žiarilo.

      Marron predniesol nesmelo: „Bolo to ťažké, však?“

      Drew neodpovedal.

      Nobelová cena musela počkať.

      5. kapitola

      „Uáááá!“

      Bola noc a Marron vrcholil v divokom objatí svojej frajerky Charlene Bonnevilleovej. Už to robili vyše hodiny, počas ktorej narobili taký rámus, že veľké finále nemohlo ostať bez povšimnutia. Z vedľajších izieb sa ozývali rôzne reakcie.

      „Prestaňte už! Už dooosť! Chceme sa vyspať!“

      „Len mu daj, Charl! Ukáž mu, ako to robia psychologičky!“

      „Tá kreolka ti ho úplne rozomelie, čo?“

      „KEĎ ŤA ZAJTRA CHYTÍM, POLÁMEM TI NOHY!“

      Marron už nič nevnímal. Po výkone sa zrútil na chrbát vedľa Charlene a celý prepotený okamžite zaspal ako mŕtvy. Evidentne to bol tieto dni jediný stav, ktorému sa oddával. Ešte stále mal prezervatív a keď dievča videlo ako bol Marron nastrojený, schuti sa na tom zasmialo. Vždy sa pohlavnému styku oddal úplne, aj jej sa páčilo intenzívne milovanie, vložila do toho celé telo a vynaložila obrovskú fyzickú aktivitu,