Leibnizovo Kritérium. Maurizio Dagradi

a na sebe mal župan. Mieril k svojmu pyžamu na posteli, ale to znamenalo prejsť popred Cynthiu. Uvidel ju na kresle, éterickú ako nymfa, ružovú ako nádherne rozkvitnutý kvet a zacítil zázračnú vôňu. Telo mu zaplavila vlna adrenalínu a padol pred ňou na kolená. Prstami sa jej jemne dotkol ľavého stehna a letmo po ňom prešiel. Pokožku mala vyhladenú, horúcu a hydratovanú. Prstom zamieril o niekoľko centimetrov vyššie k bedrám, potom jej nežne pobozkal oblé koleno. Druhou rukou objal jej pravé stehno, položil ruku na vnútornú stranu a striedavo pokrýval bozkami raz jedno, raz druhé stehno. Hodváb nočnej košele sa pomaly dvíhal nahor, kým neodhalil slabiny. McKintock sa ocitol pred jej ohanbím, ktoré sa pýšilo chĺpkami upravenými s geometrickou presnosťou do obdĺžnikového tvaru, ktorého dolný okraj začínal centimeter nad ohanbím a vertikálne okraje končili dva centimetre od veľkých pyskov. Pobozkal ľavú priehlbinu slabín a proti smeru hodinových ručičiek pokračoval v polkruhu okolo Venušinho pahorku, každé tri centimetre obdaril bozkom až kým sa nedostal k pravej priehlbine slabín. Odvážne priložil pery na jej klitoris a uspokojil sa s bozkom vyschnutých pier. Bozkal ju na hladké a pevné brucho, okolo pupka a nakoniec aj na samotný pupok. Ruky presunul na rebrá, postupoval v bozkávaní nahor, najprv ľavého teplého plného prsníka a potom aj pravého, vedome si o ne otieral ústa a nos.

      Vtedy Cynthia odrazu otvorila oči a pravou rukou mu zdola uchopila penis, držala ho ako sa drží elektrický horák, postavila sa z kresla a pravidelnými pohybmi penisom akoby držala ovládaciu páku primäla McKintocka s nadvihnutými nohami ľahnúť si krížom cez posteľ. Vyzliekla si nočnú košeľu a s vystretou hruďou si sadla rozkročmo naňho, potom si ľavou rukou roztvorila veľké pysky, aby sa penis ľahko vsunul do vagíny, založila si ruky za hlavu, prekrížila prsty a rytmicky sa začala pohybovať nahor a nadol. V dolnej polohe krúžila bruchom tak, aby sa jej klitoris otieral o jeho pokožku. Rytmus bol dokonalý a pravidelný, pohyb nadol bol pomalší a intenzívnejší ako nahor.

      McKintock bol ako v tranze a s rukami položenými na Cynthiinych kolenách na ňu hľadel so zbožným nadšením. Pohybovala sa s pôvabom a ženským sebaovládaním až vyzerala ako božská bytosť. Kým ju celú hladkal pohľadom všimol si pod pazuchami dve tenučké polkruhové, úplne rovnaké jazvy. Najprv nepochopil, ale potom si spomenul, že jeho kamarát, plastický chirurg, mu raz rozprával, že najpoužívanejší spôsob ako vložiť silikónové prsné implantáty je urobiť rez presne pod pazuchou tak, aby jazvy ostali ukryté. Takže toto bola záhada kyprého a zmyselného poprsia. McKintock sa necítil sklamaný. Naopak.

      Pomyslel si, že mu to vôbec nevadí. Ak toto bol výsledok, bol šťastný, že si ho mohol užívať.

      Prsia sa mu hompáľali pred očami, kým sa Cynthia s neprítomným pohľadom a pootvorenými ústami pohybovala dopredu a dozadu. Tlmený nosový ston sprevádzal každé klesanie, až začala zrýchľovať tempo, stále rýchlejšie a rýchlejšie, prirážala stále prudšie a zo stonu prešla pri každom údere na hrdelné „och“. Keď údery dosiahli divoké náhlenie, s kŕčovito napnutým a spoteným telom uvoľnila skrížené ruky a prepukla v hlasný, ostrý, dlhý výkrik. Telo sa rytmicky sťahovalo a uvoľňovalo v prudkom orgazme a pomaly strácalo koordináciu.

      McKintock neveriacky pozoroval tento výkon. Nikdy v živote niečo také nezažil. Ani netušil, že by bola nejaká žena schopná toho všetkého.

      Cynthia sa upokojila, orgazmus odznel a začala pravidelne dýchať. Pozerala sa naňho očami, z ktorých šľahali blesky a vylepila mu silné zaucho na pravé líce.

      „Sviniar!“ skríkla, potom sa od neho oddelila, prevalila sa na chrbát a okamžite zaspala.

      McKintock nepohol ani svalom a ostal ponížene hľadieť na strop, líce mu horelo ako uhoľ v pahrebe.

      Dosiahol vyvrcholenie keď Cynthia začala zrýchľovať.

      Bola hlboká noc.

      Cynthia spala ľahkým spánkom a okamžite sa prebudila, keď je mozog zaregistroval zmenu zvuku v pozadí. Až do tejto chvíle bola izba ponorená do ticha, ktoré narušilo mrmlanie.

      Zľahka obrátila hlavu a snažila sa nájsť zdroj tohto hlasu. Vo svetle, ktoré ostalo svietiť si uvedomila, že McKintock rozpráva zo sna. Stále ležal na rozhalenom župane v polohe, v akej ho zanechala a z tónu jeho hlasu boli stále zrozumiteľnejšie slová, ktoré vyslovoval:

      „Spievam o slávnej Artemis,

      cnostnej Bohyni po zlatej praslici,

      ktorá jelene sleduje a stíha,

      sestre Apolóna po zlatom meči,

      ona nad tieňmi pohorí a vrcholmi veternými

      nachádza potešenie v love,

      napína zlatý luk a vrhá smrtiace šípy.

      Cynthia okamžite spoznala Homérsky hymnus XXVII s názvom Hymnus na Artemis, venovaný tejto bohyni.

      Veľmi dobre ho poznala, pretože to bol jej najobľúbenejší hymnus zo všetkých, ktoré Homér napísal.

      McKintock neprestával, akoby prednášal v škole:

      „Trasú sa končiare vysokých hôr

      a les tônistý strašnú ozvenu vydáva

      ako svedectvo kriku divej zveri.

      Duní zem i more plné rýb,

      avšak Bohyňa tvrdého srdca

      tlačí sa kdekoľvek s prudkosťou

      a vyhladzuje rasu krutého druhu.

      V skutočnosti to bol intenzívny, expresívny a prežívaný prednes. Tento hymnus musel byť spolu s prednesom hlboko vrytý do McKintockovej pamäti, takže to z neho teraz spontánne vychádzalo v stave nevedomia.

      „Ak sa však lukostrelkyňa uspokojí

      a dušu svoju dovedie k poteche

      uvoľní luk krásnych kriviek

      a navráti sa k veľkému domu

      milovaného brata Foiba Apolóna

      v plodnom kraji Delfskom

      by oddala sa tancu

      Múz a Grácií.“

      Tu sa Cynthia pripojila k McKintockovmu prednesu:

      „Tam pružný povesí svoj luk

      a dominuje, vedie tance

      pôvabne nacvičené,

      a božsky nádherné hlasy

      spievajú hymnus na krásne členky Léto

      lebo deva bola na svet privedená

      najvyššia medzi nesmrteľnými,

      chránená a vynikajúca v horlivosti.

      Pozdravy tebe

      dcéra Diova a Léto s krásnou hrivou

      vždy si na teba spomeniem a oslávim

      novým spevom.“⁴

      Nádherný a veľkolepý hymnus skončil a zanechal v nej hlboké uspokojenie.

      Kedysi pred mnohými rokmi hľadala pôvod svojho mena a natrafila na Artemis. Vtedy sa tak nadchla mýtom, že sa naučila naspamäť všetko, čo sa jej týkalo a uspokojovalo ju, že ju McKintock oslavuje aj v spánku.

      Tak, ako bola, nahá sa posadila sa na posteli a venovala spiacemu mužovi materinský úsmev. Vzala deku položenú vedľa vankúša, rozložila ju a nežne ňou prikryla McKintockove nohy a telo, potom sa zaborila pod prikrývku, zhasla svetlo,