Leibnizovo Kritérium. Maurizio Dagradi

pozývať práve v sobotu na návštevu priateľky, ktoré predtým chodili v nedeľu a trvala na tom, že pri hluku zapnutej kosačky sa nedá piť čaj.

      Drew sa prispôsobil, ale posledné týždne to neznášal a tak mu skrsol v hlave nápad.

      Rozmýšľal, že ako profesor fyziky by mal zostrojiť zariadenie, ktoré by trávu od určitej výšky spálilo a vyzerala by ako po sekaní.

      Drew sa domnieval, že ak by dal na trávnik vhodnú mriežku s vodičmi a vytvoril by elektrické pole s vysokým výkonom, ktoré by začínalo povedzme päť centimetrov nad zemou, tráva by sa v tejto výške spálila a trávnik by bol udržiavaný ako pri sekaní.

      Vo svojej naivite nepomyslel na to, že by u sestry neprešli známky horenia na koncoch trávy a tak sa vždy musel vrátiť ku kosačke.

      V každom prípade z toho vzniklo zariadenie, ktoré ležalo v laboratóriu na pracovnom stole.

      Keby len tušil, že kamarátka z Leeds, ktorú Timorina od istého času navštevovala každú nedeľu a tentoraz odišla na celý predĺžený víkend až do pondelka, bol sympatický muž v stredných rokoch, ktorý práve teraz s jeho sestrou precvičoval pozoruhodný aerobik na manželskej posteli!

      4. kapitola

      Marron sa zobudil za úsvitu. Nikdy nemal ráno problém s prebudením a aj tentoraz, napriek prebdenej noci, neporušil svoju zásadu. Ostal však polihovať v posteli, uvažoval nad všetkým čo sa stalo a znova sa zaoberal otázkou, kam prístroj prenesie chýbajúcu hmotu. Možno do japonskej pagody? Či na austrálsku púšť? Možno niekam do vzdialenej africkej osady?

      „No! Ak existuje spôsob ako to zistiť, zistíme to,“ prišiel k filozofickému záveru.

      Zišiel do kuchyne a našiel Drewa ako pripravuje pre oboch bohaté raňajky.

      Pozdravili sa, s chuťou sa pustili do vajec so slaninkou a zapíjali ich dobrým čajom.

      Počas raňajok veľa nerozprávali, lebo ich tlačil čas.

      Keď sa najedli Drew zatelefonoval na sekretariát univerzity, aby sa ospravedlnil, že bude meškať.

      Marron nemal žiadne prednášky, takže mal voľno.

      Pripravili sa a vyrazili.

      Najprv sa zastavili u Drewovho kamaráta, notára. Po stručnom vysvetlení notár pripravil dokument s vyhlásením, že toho a toho dňa páni Lester Drew a Joshua Marron objavili nový fyzikálny jav, ktorý bol súhrnne opísaný a tento jav vznikol vďaka prístroju, ktorý zostrojil Drew a vhodne ho nastavoval Marron. Kocúr nebol uvádzaný.

      Keď obaja dokument podpísali, nasadli do auta. Drew zastavil až na parkovisku pred kanceláriou rektora.

      Ohlásili sa a o niekoľko minút vstúpili.

      Rektor McKintock používal kanceláriu sparťanským spôsobom a bez zbytočných doplnkov. V tejto miestnosti boli iba základné a užitočné veci. Aj samotný rektorov vzhľad vyžaroval striedmosť a efektívnosť.

      „Drew, priateľu, čo pre teba môžem urobiť?“ na Marrona iba hodil krátky pohľad bez pozdravu.

      „Nazdar, McKintock. Mám objav.“

      Vrásky, ktoré na rektorovom čele vyvolala stručnosť Drewovho vyhlásenia, narušili jeho inak kamennú tvár, ktorou sa na pracovisku rád prezentoval. Táto maska mala vyjadrovať sebakontrolu a úplnú kontrolu nad všetkým a každým, hodne pomáhala udržiavať hierarchiu v správnom poradí.

      McKintock vedel, že Drew je schopný, ale nečakal, že v šesťdesiatke by mohol fyzik prísť na niečo mimoriadne, hlavne po rokoch dôstojného, ale anonymného učiteľovania.

      „Objav? Aký?“

      „Spolu so študentom Marronom sme nastavili prístroj, ktorý je schopný urobiť okamžitú vzájomnú výmenu previazaného priestoru pri minimálnom vynaložení energie.“

      Rektor bol profesorom antickej literatúry a fyzika preňho bola éterická a nepochopiteľná. Pojmy ako sú časopriestor, relativita alebo dokonca štruktúra atómu mu boli úplne cudzie.

      Domnieval sa, že rozumel tomu, čo práve povedal Drew a obzeral si ho s náznakom sarkazmu. Súčasne vzal z písacieho stola sponu na papier a púzdro na okuliare, prekrížil ruky a vymenil im miesto.

      „To mi nepripadá ako veľký objav, Drew. To dokážem aj ja holými rukami a bez pomoci prístrojov, ako vidíš.“

      „Gratulujem. Máš dostatočne dlhé ruky, aby si to urobil medzi Manchesterom a Pekingom?“ Drew poznal McKintockove vedecké medzery a vedel o jeho sklonoch k sarkazmu, preto sa rozhodol, že mu to oplatí.

      „Ako, Pekingom?“ rektor bol zmätený.

      „Je to tak, McKintock,“ dobiedzal Drew, „náš prístroj je schopný vykonať výmenu na vzdialenosť, ktorá, domnievame sa, závisí od jeho nastavení. Ale určite rozprávame o kilometroch, stovkách kilometrov, ak nie tisíckach.“

      „Ako to myslíš, že sa domnievate?“ McKintock ovládol situáciu.

      „Tak, že sme pracovali dnes v noci a podarilo sa nám získať základné údaje fungovania zariadenia, ale ešte musíme určiť kam smeruje prístroj a ako zmeniť súradnice. Výmena nemala cieľové miesto v laboratóriu, samozrejme zatiaľ ide o údaj na doplnenie.“

      Drew si až príliš neskoro uvedomil, že kvôli slovu „domnievame sa“ prišiel o výhodu nad rektorom a to mohlo spôsobiť problém.

      V tú chvíľu začul rozruch v kancelárii. Buchli dvere, vzrušené kroky a piskľavý ženský hlas, ktorý útočil na sekretárku, znova vzrušené kroky s klopaním podpätkov a dvere na rektorovej pracovni sa otvorili dokorán. Profesorka Bryceová vrazila dnu ako fúria a rozhodne sa blížila k písaciemu stolu bez toho, aby brala na vedomie prítomnosť hostí.

      Zdesená sekretárka stála v otvorených dverách, krčila plecami a kývala hlavou, aby rektorovi oznámila, že nemohla robiť nič, aby ju zastavila.

      „Rektor McKintock!“ spustila žena zmeneným hlasom, takmer krikom, „tentoraz je to príliš! Pozrite, čo som dnes ráno našla na kresle pri pracovnom stole!“

      Profesorka šermovala priesvitným plastovým vrecúškom, v ktorom bolo niekoľko rôznofarebných predmetov.

      „Prišla som do pracovne a keď som si sadla, uvedomila som si, že sedím na tomto. Pozrite na ten hnus, sklo, kov, plast a, och, zvyšky jedla! Zničila som si sukňu a neviem, či sa s tým bude dať niečo urobiť. Študenti z druhého ročníka tentoraz prekročili hranicu a od vás očakávam, že zakročíte. Čo sa mňa týka, už mám premyslené, ako ich potrestám!“

      Počas prívalu slov Marron a Drew naraz zbledli, okamžite spoznali v obsahu vrecúška predmety, ktoré v noci nechali vymeniť. Záhada nasmerovania prístroja bola vyriešená, ale teraz mali pred sebou neodkladný problém.

      McKintock ostal pred rozzúrenou profesorkou chladný, veď podobné žartíky sa opakovali bežne a aj tento prípad preňho nebol ničím výnimočný. Nespojil si Drewov objav s predmetmi pohoršenia.

      Drew vytušil situáciu, ale videl, že profesorka je príliš nazlostená, aby prijala vysvetlenie. Túžila iba po pomste. Nechal teda riešenie na rektorovi.

      McKintock nasadil prísne karhavý výraz.

      „Máte absolútnu pravdu, profesorka Bryceová. Študenti nevedia čo je disciplína a rešpekt voči učiteľom, môžete si byť istá, že okamžite zaistím exemplárne potrestanie, po ktorom ich prejde chuť robiť aj niečo iné okrem učenia.“

      Bryceová prijala odpoveď suchým gestom súhlasu,