Leibnizovo Kritérium. Maurizio Dagradi

všetko pôjde ako po masle, cítil to. Ešte chvíľu rozmýšľal s očami upretými na záliv, potom odlepil zrak a vrátil sa k stolu. V priebehu pár minút upratal stôl a umyl riad, ktorý použil bez toho, aby narobil hluk a potom sa pobral skontrolovať Cynthiu. Odišiel z kuchyne a nechal rozsvietené svetlo, privrel dvere a zhasol svetlo na chodbe. V prostredí slabo osvetlenom svetlom z kuchyne potichu podišiel k dverám spálne. Zvnútra nevychádzal žiadny zvuk a tak zľahka stisol kľučku a vstúpil. Cynthia tvrdo spala v polohe na chrbte, v akej bola keď od nej odchádzal a ruky mala voľne položené vedľa tela. Cez pootvorené ústa vdychovala a vydychovala s ľahkým, upokojujúcim sipotom. Bolo zrejmé, že ju prestala bolieť hlava natoľko, aby jej dovolila zaspať. Nechcel riskovať, že ju zobudí a tak vyšiel z izby a išiel rovno do kúpeľne, aby sa vyzliekol, urobil si večernú toaletu a pripravil sa na spanie. Lenže pyžamo mal v skrini v spálni a otvoriť ho by znamenalo narobiť hluk. Vzdal sa tej myšlienky, veď byt bol dobre vykurovaný. Oblečenie nechal na pohovke v obývačke, zhasol svetlo v kuchyni a iba v spodnej bielizni sa znova vrátil do spálne. Pomaličky sa uložil od dverí na manželskú posteľ, v ktorej Cynthia rada spala pohodlne a ľahol si vedľa nej. Cynthia spala na prikrývke a cez seba mala prehodenú deku, ktorou ju predtým zakryl, takže ju radšej nechal tak ako bola a neriskoval, že ju zobudí.

      Uvoľnil sa pri pravidelnom Cynthiinom dychu a o niekoľko minút už spal.

      Svetla áut v Park Road boli stále zriedkavejšie, až nakoniec úplne ustali a nechali prázdnu cestu, osvetlenú iba radmi pouličných svetiel. V zálive sa nič nedialo a obrysové svetlá lodí boli také nehybne, až vytvárali dojem, že tiež zaspali opatrne uložené na tmavej vode.

      V byte vládlo úplné ticho, pretkávané iba dychom Cynthie, ktorá upadala do stále hlbšieho spánku.

      Okolo tretej hodiny v noci sa do jej dychu zamiešal tlmený hlas.

      „Prenesieme ich, áno, prenesieme ich všade... ich spolu s vecami...“ McKintock rozprával zo sna, „...a balíky, kontajnery, všetko môžeme... áno, našim strojom... odtiaľ až tam, stlačíme tlačidlo a si na mieste... ani si to nevšimneš, že si cestoval...“ mrmlal slová, ale dalo sa mu rozumieť, „... pomocou tvojho stroja, Drew, ako sa ti ho podarilo vymyslieť... zmenil si históriu, Drew...“

      Asi sto metrov od činžiaka parkovala na mieste blízko iného bloku dodávka s označením montáže antén, akoby sa technik odišiel domov vyspať po dlhom pracovnom dni. Na streche dodávky boli dve výrazné antény, dve biele parabolické antény, jedna natočená napravo a druhá naľavo a obe smerovali trocha nahor. Robili dobre reklamu činnosti, ktorá bola znázornená na reklame, prilepenej na hnedom plechu vozidla, ale od pravej antény viedol skrytý kábel, prechádzal cez vodotesný otvor na streche dodávky a vchádzal do nákladového priestoru. Vnútorné steny vozidla boli pokryté elektronickým prístrojovým vybavením. Rôzne rádiové prijímače vojenského typu boli poukladané jeden na druhom v akomsi racku ²⁷. Každý prijímač mal schopnosť prijímať určitý počet rozličných frekvenčných pásiem vo vzostupnom poradí tak, aby mohol tento rack prijímať akýkoľvek rádiový signál, ktorý by mohol generovať nejaký vysielač. Vedľa racku s prijímačmi stál rack so spektrálnymi analyzátormi. Zobrazovali formu prijatej rádiovej vlny a zobrazovali ju na obrazovke. Za analyzátormi sa nachádzalo dekódovanie, tvorené ďalším rackom s prístrojmi, schopnými dešifrovať ²⁸ aj tie najkomplikovanejšie zakódované správy. Nasledoval rack so záznamníkmi, na ktoré sa ukladali prijaté správy pre nasledujúce analýzy. Posledný rack obsahoval audio sekciu systému, schopnú spracovať prijaté správy a odstrániť ruch v pozadí, vytiahnuť hlasy a významné zvuky tak, aby sa dalo vybrať to, čo bolo zaujímavé. K zostave rackov bol pripojený počítač, cez ktorý sa nastavovali rôzne komponenty tak, aby sa docielil želaný efekt.

      Práve bol zapnutý iba jeden prijímač, naladený na 7 GHz a k nemu bol pripojený spektrálny analyzátor, ktorý zobrazoval zelené horizontálne pásmo a v ňom sa pohybovali oranžové a červené vertikálne čiary. Dešifrovací prístroj blikal na zeleno a to znamenalo, že pracuje riadne a bez chýb. Dva záznamníky paralelne potichu zaznamenávali na svoje hard disky to, čo zachytili tak, aby sa vytvorili dve rôzne kópie materiálu.

      McKintockov hlas zreteľne vychádzal zo slúchadiel, ktoré mal na hlave jeden muž v civile sediaci na sedadle pred počítačom. Vedľa veľkého monitora stála napoly prázdna šálka s čajom, druhá zo série tejto noci. Muž bol uvoľnene opretý o operadlo a počúval s rukami v lone, sklonenou hlavou a zatvorenými očami.

      „Prenesieme ich, áno, prenesieme ich všade... ich spoju s vecami...“ McKintockov hlas sa zobrazoval na monitore počítača ako zvlnený horizontálny pás, ktorý sa menil v závislosti na intenzite, „...a balíky, kontajnery, všetko môžeme... áno, našim strojom... odtiaľ až tam, stlačíme tlačidlo a si na mieste... ani si to nevšimneš, že si cestoval...“ počúvajúci muž náhle otvoril oči a zdvihol hlavu „... pomocou tvojho stroja, Drew, ako sa ti ho podarilo vymyslieť... zmenil si históriu, Drew...“ muž sa narovnal a priblížil sa k počítaču. Myšou rýchlo nastavil nejaké ovládače, aby ešte viac zvýraznil McKintockov hlas. Cynthiin dych už predtým odfiltroval a prakticky bol eliminovaný z príjmu v slúchadlách. V tme zvraštil čelo a sledoval hlasovú obálku pri zmienke o Drewovi na monitore, ktorý mu matne osvetľoval tvár.

      „... vesmír k dispozícii, neuveriteľné, celý vesmír... pomocou stroja...“

      Muž odtiahol jedno slúchadlo tak, aby si uvoľnil ucho. Zdvihol telefónne slúchadlo šifrovaného vojenského telefónu a zadal päťciferné číslo.

      O niekoľko sekúnd niekto zdvihol slúchadlo na volanom telefóne bez toho, aby sa ozval.

      „Daj mi Spencera,“ povedal muž.

      Koniec prvej časti

      Druhá časť

      Keď vystúpil posledný pracovník, zdalo sa, že ostal už iba vodič, sediaci na svojom mieste. O niekoľko sekúnd sa však na schodíkoch autobusu objavila ďalšia postava. Lenivo, pokojne schádzala po schodoch a postupne sa odhaľovala.

      18. kapitola

      Obloha nad Manchesterom bola tieňovaná farbami brieždenia. Neústupné oblaky tentoraz zaberali iba jednu časť nebeskej klenby a zatieňovali na západe posledné hviezdy, ktoré postupne bledli pri začínajúcom svitaní a na východe nechávali odkrytý výhľad na červené, neúprosne sa šíriace spektrum. Tmavočervené pásy s väčšou vlnovou dĺžkou vytláčali nahor menšie vlnové dĺžky fialovej, oranžovej, žltej až za hranicu tohto spektra, aby vybledlo v neúprosnej bielej, menovitej teploty farby slnka. Každý deň sa s matematickou presnosťou po celej planéte opakovalo toto divadlo. Anglicko si ho však užívalo menej kvôli oblačnej prikrývke, ktorá sa stala súčasťou jeho kultúry a imidžu, vybudovanému voči zvyšku sveta. Napriek tomu, bol to trigger29, nástup nového dňa pre väčšinu ľudí. Vychádzajúce slnko je metaforou prebúdzania prírody a živých bytostí v nej. Pravda, existujú mnohí, ktorí pracujú aj v noci alebo iba v noci, kým ostatní spia, aby dosiahli výsledky, ktoré by inak neboli možné. Niektorí z nich boli práve zhromaždení v jednej miestnosti a veľmi pozorne počúvali záznam, ktorý vychádzal z hi-fi zariadenia.

      „Prenesieme ich, áno, prenesieme ich všade... ich spoju s vecami... a balíky, kontajnery, všetko môžeme... áno, našim strojom... odtiaľ až tam, stlačíme tlačidlo a si na mieste... ani si to nevšimneš, že si cestoval...“ jeden z poslucháčov sa sústredene skláňal nad písacím stolom, skrížené ruky mal položené na stole a pravú ruku mal položenú na perách, „... pomocou tvojho stroja, Drew, ako sa ti ho podarilo vymyslieť...