Leibnizovo Kritérium. Maurizio Dagradi

predmet. Ten sa s hrmotom zvalil na zem a narobil pritom rinčiaci dunivý zvuk.

      „Aaaaaaaach!“ vyštekla Cynthia skrútená bolesťou.

      „Doparo...“ vybuchol McKintock a ostal nehybný.

      „Aj hluk mi ubližuje! Dávaj pozor!“ kričala ovládnutá utrpením.

      McKintock bol prepotený do nitky. Nenašiel iné riešenie a tak si kľakol a postupoval takto, na kolenách smerom k hlasu.

      Šmátrajúc po zemi si uvedomil, že zhodil masívnu ebenovú sošku afrického bojovníka s oštepom. Dúfal, že sa nerozbila, bolo by mu veľmi ľúto, ak by Cynthii spôsobil škodu.

      „Už tam budem,“ postupoval ešte kúsok a konečne bol v cieli.

      „Tu som. Cynthia, ako ti je?“ opýtal sa a drepol si vedľa pohovky, na ktorej ležala Cynthia.

      „Hm, cítim sa zle,“ odpovedala plačlivo „je mi zle, je mi veľmi zle...“

      Pohľadal jej ruku a nežne ju chytil.

      „To ma mrzí. Keby som to vedel... keby som tušil... je mi to ľúto,“ bol skľúčený ako doteraz nikdy v živote. Aspoň nie z podobných dôvodov.

      „Odkedy ... sa cítiš zle? Takúto som ťa nikdy nevidel.“

      „Rozprávaj potichu, prosím,“ napomenula ho Cynthia slabým hlasom.

      „Och, prepáč,“ zašepkal McKintock, „prepáč, drahá. Takže, o čo ide?“

      „Ide o to, že ma bolí hlava, nevidíš?“ vybuchla podráždená. Bolo jasné, že jej je zle a tak jej reakcie boli neprimerané.

      McKintock sa rozhodol, že bude radšej chvíľu ticho, aby sa upokojila.

      Takto ostali dobrých päť minút a potom začal rozprávať tichým hlasom.

      „Môžeš mi niečo vysvetliť?“

      „Len čo som sa vrátila z práce, začala ma bolieť hlava,“ odpovedala s námahou šepotom, „ani neviem, koľko je hodín...“

      „Je osem,“ oznámil jej McKintock po tom, čo skontroloval hodinky so svetielkujúcim číselníkom.

      „Takže je mi tak zle už dve hodiny.“

      „Jedla si?“

      „Nie. Keď mi je takto, nemôžem jesť. Zdvihol by sa mi žalúdok a všetko by som vyvracala. K tomu ma hrozne bolí žalúdok. Trpím migrénami. Je to môj problém. Tak, ako mnohých ďalších žien.“

      McKintock bol zdrvený. Objavil sa práve v najnevhodnejšom okamihu, vyrušil ju a spôsobil ešte väčšiu bolesť cirkusom, ktorý narobil a teraz ani nevedel, ako by jej mohol pomôcť.

      „Čo môžem pre teba urobiť, aby ti bolo lepšie?“ odvážil sa, „vzala si si niečo od bolesti? Neviem, nejakú tabletku, analgetikum... niečo, čo sa berie v takých prípadoch?“

      Cynthia prehĺtla a potom sa nahlas rozkašľala, rukou si držala žalúdok.

      „Áno, vzala som jediný liek, ktorý mi obvykle trochu pomôže, ale okamžite som ho vyvrátila, takže akoby som nič nevzala.“

      Znova sa rozkašľala, akoby ju opäť napínalo na zvracanie.

      „A nič si na to nemôžem vziať. Už predo mnou nerozprávaj o jedení!“ ukončila rozľútostená a trocha nahnevaná.

      „Nie, v poriadku, v poriadku,“ súhlasil zdesený McKintock. Schúlený v podrepe na zemi, oblečený v drahom, niekoľkokrát opravovanom obleku, ktorý už vyzeral ako handra si uvedomil, že je hladný. Naplánoval si, že spolu pôjdu na večeru, ale vzhľadom na situáciu to nebolo možné. Čo mohol urobiť? Pokúsil sa o kompromis.

      „Počuj, drahá, súhlasíš, ak ťa vezmem pod pazuchu pomaly, pomaly a uložím ťa do postele? Zatvorím ti dvere do izby, nechám ťa v tme a v tichu, aby ťa nič nerušilo, takto budeš pokojnejšia a určite budeš mať viac pohodlia ako na pohovke. Čo ty na to?“ prehováral ju potichu.

      „Hm, dobre,“ súhlasila Cynthia šeptom, „prečo nechceš ostať so mnou?“ opýtala sa ubolená.

      „No... nie žeby som s tebou nechcel ostať. Veď som prišiel práve preto, aby som ťa videl. Pravdou je, že idem priamo z univerzity a nič som nejedol, chcel som ísť do kuchyne a...“

      „Ach! Nerozprávaj mi o jedle! Už som ti to hovorila!“ a znova sa rozkašľala akoby sa chystala zvracať.

      „Prepáč, prepáč, ale... ako som ti mal niektoré záležitosti vysvetliť bez toho, aby som ti povedal ako sa veci majú, a...“ odrazu skľúčený zmĺkol a čakal, kým jej prejde záchvat kašľa. Po chvíli sa upokojila, takže McKintock ju bez výhovoriek vzal za ruku a v tme, na ktorú si už zvykol, ju odviedol do spálne. Opatrne ju uložil na posteľ a prikryl ju prikrývkou, ktorú vybral zo skrine.

      „Mmm...“, zastonala a položila si ruku na čelo. McKintock jej pohladil ruku, pobral sa a nečujne za sebou zavrel dvere.

      Rozsvietil svetlo na chodbe a okamžite zastal oslepený. Zrenice sa mu dlhým pobytom v tme rozšírili a toto prehnane silné svetlo náhle zasiahlo sietnice skôr, ako zrenice dostali signál, aby sa stiahli a prispôsobili sa prostrediu. Niekoľkokrát zaklipkal a o chvíľu už videl normálne. Najsamprv išiel zachrániť spadnutú sochu. Skontroloval v akom stave sa nachádza a uľavilo sa mu, keď zbadal, že je celkom neporušená. Jemne ju položil na jej podstavec a konečne sa pobral do kuchyne. Zatvoril dvere, aby izoloval prípadný hluk od dverí spálne a potom pomalými a tichými pohybmi otváral rôzne zásuvky, aby si sám naservíroval.

      Naozaj bol veľmi hladný.

      Otvoril chladničku a hľadal v nej nejaké pivo. Našťastie tam našiel pár fliaš, jedna bola jeho obľúbená značka a druhá iná, tú mala radšej Cynthia. Vzal svoju obľúbenú, okamžite si nalial plný pohár a poriadne si z neho odpil. Okamžite sa cítil svieži, odložil si sako a zavesil ho na operadlo stoličky. Znova otvoril chladničku a hľadal niečo na jedenie. Nebolo tam toho veľa. Cynthia jedla málo, aby sa udržala vo forme a aj to, čo zjedla bolo väčšinou zdravé jedlo, s nízkym obsahom tukov a skôr sa podobalo na vegetariánske.

      Evidentne nakupovala potraviny, ktoré jedol on iba v tom čase, kedy bola na programe jeho návšteva. Trocha smutný vzal nádobu s rôznymi syrmi, druhú nádobu s grilovanou zeleninou a pohár s tatárskou omáčkou. Zo skrinky vybral balenie tyčiniek grissini bez tuku a sadol si, aby sa najedol.

      Nabral si veľkoryso. Bol taký hladný, že výber bol až na druhom mieste. Všetko splachoval pivom a keď dojedol, cítil sa celkom spokojný. Ani on nebol ktovieaký jedák, ale určite holdoval oveľa kalorickejším jedlám ako boli tie, ktoré boli v Cynthiinom stravovaní.

      „Zajtra jej musím ísť na nákup,“ povedal si. Nechcel, aby doma nemala nič, čo by si mohla dať na druhý deň na večeru. Vedel, že obeduje vonku, ale na večeru potrebovala mať nejaké zásoby. Ráno, predtým ako sa vyberie späť do Manchesteru, zabehne do neďalekého supermarketu a nakúpi jej syry, zeleninu a možno aj nejakú pochutinu, ktorú miluje, ale drží si od nej odstup kvôli kalóriám.

      Chvíľu pobudol pri stole, potom pristúpil k oknu a so založenými rukami ostal pozerať von. Mohol odtiaľ vidieť Park Road, na ktorom ešte bola večerná premávka. Na konci bola čierna a neviditeľná zátoka, bodkovaná svetlami kotviacich výletných a nákladných lodí. Liverpool bol krásne miesto s množstvom zelene, starostlivou mestskou výstavbou a prístavom. Bol založený v trinástom storočí v ústi rieky Mersey, ktorá sa vlieva do Írskeho mora a dlho bol dôležitým svetovým prístavom, teraz jeho hlavné príjmy plynú z turizmu. Keď mal McKintock viac času, rád sa so Cyntihiou prechádzal