Leibnizovo Kritérium. Maurizio Dagradi

rozhodne prikývli a usádzali sa k stolu. Vo svete, kde sa individualizmus stával základnou životnou filozofiou, ktorej nezáujem o blížneho bol každodennou praxou, a rešpektu voči ľuďom už deti nikto neučí, nájsť miesto, kde sú ľudia radi, že ste prišli a nešetria láskavosťou im doslova otváralo srdce.

      Drew sa žoviálne usmieval a pozeral na svojich spokojných druhov ako si vyberajú z ponuky. On si vzal ponuku pív aj napriek tomu, že vedel čo si objedná.

      „Drew, čo nám poradíš?“ opýtal sa Schultz a pohodlne sa usadil na ťažkej stoličke z masívneho dreva. Musel byť poriadne hladný.

      Kamaranda listoval v jedálnom lístku a pri tlmenom svetle v podniku musel prižmúriť oči.

      „Áno, čo nám odporúčaš? Ty si tu doma,“ pridal sa aj Ind.

      „Ja som už večeral, takže si dám iba dobré pivo. Vám odporúčam pekný Steak Balmoral, je to biftek pripravovaný na panvici s hubami, whisky, smotanou a rôznymi koreninami. Je vynikajúci a veľmi sýty.“

      Obaja hľadali v jedálnom lístku a čítali podrobné popisy.

      „Toto bude určite dobré,“ prvý sa ozval a odsúhlasil Kamaranda. Schultz presvedčivo prikývol, zatvoril jedálny lístok a odložil ho nabok.

      „Ja si dám jedno old ale,“ povedal Drew, „je tmavé, sladové a obsahuje približne 6 stupňov alkoholu. Myslím, že je dokonalé aj k vašim jedlám.“

      Schultz, ako správny Nemec, bol veľký pijan piva a okamžite súhlasil. Kamaranda sa pripojil kým prichádzal krčmár prevziať objednávku. V ruke mal blok žltých štvorčekovaných papierov a používaním vypísanú ceruzku. Drew objednal pre všetkých a krčmár odišiel.

      Podnik bol napoly zaplnený, takých sedem - osem stolov bolo kompletne obsadených hosťami v ich veku. Pri jednom stole sedeli dve dievčatá, pred sebou mali veľké poháre s tmavým pivom a poloprázdne taniere. Vyzerali ako študentky, ale niekde zo zahraničia. Mali tmavé vlasy a románske črty, vyzerali ako Talianky alebo Španielky, pomyslel si Drew. Chvíľu rozmýšľal a potom ho osvietilo. Presne tak to je! Posledné mesiace ich videl kráčať bok po boku po cestičkách areálu univerzity a raz ich dokonca stretával keď rozprávali s kolegom, učiteľom angličtiny. Určite sú tu kvôli jazyku, zhrnul pre seba.

      „Dobre,“ povedal si Drew, „je to pekné, ak je tu aj mládež a vychutnáva si tradičné anglické lahôdky“. To, že tu boli práve tieto dve cudzinky ho napĺňalo radosťou. Cítil ten most medzi nimi, skúsenými profesormi a novými ročníkmi, ktoré jedného dňa z ich rúk prevezmú kultúrne dedičstvo a budú pokračovať v podstatnej práci, najvzácnejšom majetku ľudstva, v šírení znalostí a vo vedeckom pokroku.

      Bol ponorený do týchto myšlienok, kým Kamaranda a Schultz medzi sebou šuškali. Prešla ešte chvíľa a hostinský sa vrátil s obrovským ťažkým podnosom a na ňom niesol kompletnú objednávku.

      Oprel si podnos napoly o stôl a porozdával taniere a pivá. Stačilo len pozrieť do tanierov a v ústach sa zbiehali sliny, a veľkolepé pivo bolo neodolateľné. Všetci traja muži chopili svoje poháre, dvihli ich do výšky a pripili si.

      „Na nový vesmír!“ vyhlásil Drew nahlas.

      „Na Systém!“ predniesol Kamaranda.

      „Na nás!“ dodal nadšený Schultz.

      Pri susedných stoloch ľudia tiež zdvihli poháre a pridali sa k prípitku.

      Dychtivo sa napili tohto silného, sviežeho a chutného božského nektáru a potom sa dvaja hostia pustili do svojho lákavého jedla.

      Toto bol sviatočný okamih.

      Toto bol ich večer.

      Zaslúžili si ho.

      17. kapitola

      Keď Drew odišiel, McKintock ostal v pracovni sám. Novinky, ktoré si práve vypočul o stave prác a neobyčajne vzrušujúce správy o možnostiach stroja ho úplne prevalcovali. Nedokázal sa viac sústrediť na záležitosť, na ktorej práve pracoval. Neustále myslel na využitie nového revolučného zariadenia. Liečiť choroby priamym zásahom vo vnútri tela, premiestňovať predmety na nepredstaviteľné vzdialenosti, prepravovať osoby! Pripadal si ako dážďovka, ktorá práve prvýkrát vystrčila hlavu zo zeme a zistila, aký bezhraničný a príťažlivý je vonkajší svet. Zmocnil sa ho pocit rozľahlosti a nechal ho lapať po dychu na prahu nekonečna.

      Prinútil sa formulovať posledné detaily vychádzajúce z postupu, ktoré chcel na druhý deň odovzdať slečne Wattsovej na konečné vydanie. Jeho pocit povinnosti bol neotrasiteľný aj v tomto vzrušujúcom okamihu a toto z neho robilo muža, ktorým sa stal.

      Napísal poslednú poznámku a položil pero na stôl, keď dostal bleskový nápad.

      Rýchlo sa postavil s rukami opretými po stranách spisu a povedal si: „Prečo nie?“

      Pôjde za Cynthiou, aby oslávil túto obrovskú udalosť napriek tomu, že nebol ich plánovaný deň. Samozrejme, nebude jej môcť povedať pravdu o jeho neočakávanej návšteve, ale určite sa poraduje, keď ho uvidí a prežijú spolu nádherný večer.

      Rýchlo zamkol pracovňu, vybral sa k autu a zaradil sa do večernej premávky smerom na Liverpool. Našťastie natrafil na niekoľko semaforov so zelenou a zakrátko sa ocitol v tme a uháňal na západ, len občas stretával nejaké auto oproti na tmavej diaľnici. Išiel rýchlejšie, než zvyčajne, ale stále dodržiaval rýchlosť ako bol zvyknutý. Onedlho sa bez toho, aby si to uvedomil ocitol v prímorskom mestečku.

      Elegantná obytná štvrť, v ktorej bývala Cynthia bola zasadená do zelene špeciálne upraveného parku s rýchlo rastúcimi stromami, pestrofarebnými kvetinovými záhonmi a každodenne sekaným anglickým trávnikom. Bola to nová štvrť, v ktorej štýlové apartmány boli pekne zladené s krajinou. McKintock zaparkoval na prvom parkovisku patriacom činžiaku, v ktorom bývala Cynthia a rýchlymi krokmi pribehol k domácej staničke so zvončekmi. S úsmevom zazvonil na „Farnham“ a čakal.

      Prešla dobrá minúta a nikto sa neozýval.

      Rozpačito zazvonil znova.

      Po pol minúte sa z reproduktora ozval utrápený hlas.

      „Hm, áno? Kto je tam? Kto je?“

      Bola to Cynthia, ale takúto ju ešte nikdy nepočul.

      McKintock bol znepokojený.

      „To so ja, Lachlan. Prepáč, že idem neohlásený, Cynthia, ale... si v poriadku?“

      „Nie... nie. Poď hore, Lachlan,“ pozvala ho a otvorila mu bránku.

      McKintock rýchlo vošiel a privrel bránku za chrbtom. Utekal po uličke k budove a vstúpil do átria. Zamračený privolal výťah. Našťastie bol na prízemí a hneď sa otvoril. Stlačil tlačidlo na štvrté poschodie a netrpezlivo čakal, kým ho výťah vyvezie nahor.

      Keď sa otvorili posuvné dvere vybehol, zamieril napravo až k bezpečnostným dverám do Cynthiinho bytu.

      Boli privreté. Opatrne do nich pritlačil a prekvapený zbadal, že byt bol ponorený do úplnej tmy. Chcel nahmatať vypínač, ale hlas ho zastavil.

      „Zatvor dvere a nerozsvecuj, prosím,“ bola to ona s rovnakým hlasom plným utrpenia ako predtým.

      McKintock opatrne zatvoril dvere a ocitol sa v úplnej temnote.

      „Cynthia, čo sa...“

      „Bolí ma hlava, Lachlan. Mám hrozné bolesti a nemôžem zniesť svetlo.“

      „Och.. no... hm... čo môžem urobiť? Chcel by som ísť k