Leibnizovo Kritérium. Maurizio Dagradi

musíme zostrojiť sekundárnu platňu tak, aby bola použiteľná praktickým spôsobom. Potrebujeme štvorcovú platňu so stranou o dĺžke dvadsať centimetrov a s hrúbkou jeden milimeter. Upevníme ju na nastaviteľný držiak a pre začiatok ju umiestnime desať centimetrov nad platňu s bodom A. Samozrejme ju uzemníme, aby sa správala rovnako ako platňa v laboratóriu vedy o materiáloch.

      Drew sa okamžite pustil do práce a v priebehu hodiny bola sekundárna platnička hotová.

      Kobayashi ju umiestnil tak ako navrhol a potom pohľadal v škatuli so vzorkami niečo, čo by mohol položiť do bodu A. Škatuľa bola úplne prázdna, použili všetko, čo mali k dispozícii.

      „Už nemáš nič, čo by sme použili, Drew?“ opýtal sa nedočkavo Kobayashi.

      „Ukáž...“ Drew sa obzeral dookola a keď nenašiel nič iné, vzal plastový pohár plný priesvitných kryštalických ihlíc a podal ho Japoncovi.

      „Použi toto. Neviem čo je to, ale myslím, že nič dôležité.“

      Kobayashi položil pohár na platňu v bode A a potom bez toho, aby sa dotkol akéhokoľvek nastavenia, dal pokyn Maoko.

      Tá stlačila kláves aktivácie a v okamihu laboratóriom otriasol silný výbuch.

      Všetci sa so zdesením vrhli na zem. Drew nevládal dýchať a utekal k dverám. Otvoril ich dokorán a vrátil sa, aby pomohol ostatným.

      Novaková ležala natiahnutá na podlahe s tvárou na zemi, bola v bezvedomí. Schultz a Kamaranda práve vstávali, zadychčaní dvíhali Nórku tak, že ju Ind chytil pod pazuchy a Nemec za nohy a niesli ju von.

      Maoko a Kobayashi už vychádzali každý po svojich a zhlboka vdychovali čerstvý vzduch.

      Drew sa pozbieral celkom dobre a vrhol sa k Novakovej. Kamaranda ňou silno triasol, zatiaľ čo Schultz jej držal nohy zdvihnuté do výšky, aby pomohol krvnému obehu. Po krátkej chvíli sa žena prebrala a za pomoci kolegov sa postavila na nohy.

      Medzitým sa okolo nich zbehlo množstvo ľudí.

      Drew sa rýchlo vložil do toho, aby bagatelizoval príhodu a nevzbudil pozornosť ohľadom ich tajného projektu, na ktorom pracovali.

      „Vybuchol jeden zdroj, nič vážneho sa nestalo. Viete ako to je, všetko je staré, nie sú peniaze na kúpu nového a potom sa stávajú takéto veci.“

      Študenti a kolegovia s ostatných laboratórií súhlasne prikyvovali a keď videli, že napriek menšieho otrasu osoby zapletené do udalosti vyzerali byť poriadku, vrátili sa k svojim úlohám.

      V tom okamihu sa objavila profesorka Bryceová.

      Kým sa vracala do laboratória začula vzdialený výbuch a tak sa poponáhľala.

      „Čo ste to vyviedli?“ opýtala sa, keď zbadala ako vyzerajú s pokrčeným oblečením a rozstrapatenými vlasmi.

      „Ešte sme na to neprišli,“ odpovedal Drew a opatrne sa obzeral okolo seba, aby sa ubezpečil, že tu neostal ešte nejaký cudzí človek, ktorý by ich mohol počuť.

      Opatrne vošli do laboratória.

      Pracovný stôl s experimentom bol v poriadku.

      Drew obišiel miestnosť a zrazu to zbadal!

      V oddychovom priestore vybuchol zásobník s vodou.

      Bola to desať litrová nádoba a neostal z nej ani zdrap plastu, z ktorého bola vyrobená.

      Všetko naokolo, kovové predmety boli zhrdzavené a ešte sa z nich dymilo. Stena bola čierna a na podlahe sa machule bezfarebnej tekutiny miešali s úlomkami z poškodených prístrojov.

      „Čo ste to urobili?“ znova sa opýtala Bryceová.

      Kamaranda, Schultz a Novaková hľadeli zvedavo na Drewa a dvoch Japoncov.

      „No, dali sme do prístroja nový predmet a pokúsili sme sa premiestniť vzorku. To je všetko,“ odpovedal neisto Drew.

      Maoko a Kobayashi pozerali bezvýrazne pred seba.

      „Vzorku? Akú vzorku?“ opýtala sa znepokojená Bryceová.

      „Hm...“ pokračoval Drew, „... v skutočnosti sa naše vzorky minuli, tak som sa poobzeral dookola a našiel som pohár plný priehľadných kryštálikov v tvare ihlíc... ako tieto tu,“ ukázal na rovnaký pohár v polici ako bol ten prvý.

      Profesorka Bryceová zbledla.

      „Nešťastník!“ skríkla, „to je jodid berylnatý!“

      Všetci prítomní na ňu hľadeli s tupým výrazom.

      „Nechápete?“ kričala ešte hlasnejšie, „jodid berylnatý je vysoko hygroskopický a prudko reaguje s vodou! Pri reakcii vzniká jodovodík, najkorozívnejšia kyselina, aká vôbec existuje! Máte šťastie, že ste ostali celí. Ako vám mohlo napadnúť nasmerovať to rovno do nádrže s vodou?“

      Obaja Japonci stále mlčali, ale Drew na nich významne pozrel.

      „S novou platničkou nebolo možné predvídať, kde sa bude nachádzať bod B,“ ozval sa Kobayashi nevýrazným hlasom, „toto bol úplne prvý pokus vôbec, na základe toho môžeme začať kalibrovať dimenzionálnu stupnicu, aby sa dalo nastaviť miesto určenia.“

      Maoko chladne prikývla.

      „Uvedomujete si, akému riziku ste nás vystavili?“ zvolala Novaková, „tá vzorka mohla skončiť v útrobách nejakého človeka!“

      „No a?“ postavila sa jej Maoko, „možno vy, veľká vedkyňa, ste mali iné riešenie? Možno ste nám poskytli užitočný element na kalibráciu zariadenia? Nie! Takže sme museli robiť pokus. Riziko bolo prípustné. Tiež sme sa nachádzali v tomto laboratóriu. Problém vás, západných ľudí je, že sa na smrť pozeráte ako na niečo najhoršie čo môže existovať, kým pre nás, ľudí z Východu, je to vec cti! Zomrieť čestným spôsobom počas významného činu je pre nás najvyššia hodnota!“ skončila malá Japonka s blčiacimi očami a stisnutými päsťami.

      Novaková sa chystala odpovedať, ale Drew zasiahol, aby upokojil napätú situáciu.

      „Pokoj, dámy. V podstate nevidím iný spôsob, ako sa to dalo urobiť bez jasnej teórie. Lenže ako sa dostal jodid berylnatý do fyzikálneho laboratória?“

      Nikto neodpovedal, ale profesorka Bryceová vzala zvyšný pohár a odniesla ho so sebou. Toho rána prišla na stretnutie s dvoma pohármi, ktoré chcela neskôr odniesť do svojho laboratória kvôli nejakým rutinným pokusom, provizórne ich položila do police. Strata vedomia a ďalšie činnosti, výmena vzoriek v previazanom priestore medzi fyzikálnym laboratóriom a jej pracovňou spôsobili, že na jodid berylnatý úplne zabudla.

      10. kapitola

      Marron mal šťastie.

      Veľkú časť materiálu na zostrojenie druhého zariadenia našiel v ostatných laboratóriách fyziky a elektronického inžinierstva. Zvyšok zaobstaral u dodávateľa neďaleko univerzity, kam sa dostal na bicykli.

      Všetko sa zmestilo do jednej priemernej škatule a vážilo niekoľko kilogramov. Keďže bolo poludnie, išiel sa najesť do univerzitnej jedálne a škatuľu vzal so sebou.

      Ako každý deň, obed v jedálni bol preňho príležitosťou stretnúť sa so Charlene. Len čo ho zadychčaného zbadala so škatuľou okamžite pochopila, že sa niečo deje, a že to má nejakú súvislosť s Joshuovym podivným správaním posledné dni. Tieto záhadné spôsoby, vnútorné napätie, ktoré mladý muž napriek námahe nedokázal zakryť, ju presviedčali stále viac, že jej chlapec skrýval také veľké