Leibnizovo Kritérium. Maurizio Dagradi

môžeme umiestniť bod B na povrch Jupitera v súradniciach 30 stupňov severnej šírky a 125 stupňov východnej dĺžky, ale nie meter dopredu, dozadu, hore alebo dole. Najbližšie alternatívne miesto určenia by mohlo byť vzdialené sto kilometrov. Uviedol som iba príklad, dávajte si dobrý pozor, pretože reálne čísla ešte len musíme zistiť, okrem toho je potrebné experimentovať s triádami.“

      „Takže...“ overoval Drew.

      „Takže,“ zasiahol Kamaranda, „ak má prístroj, ktorý ste práve zostrojili čo i len najmenší konštrukčný rozdiel alebo nastavenie, cieľový bod bude úplne inde, než očakávame. Namiesto zničeného zásobníka s vodou sa bod B bude nachádzať na inom mieste a konštanta premiestnenia bude proporcionálna Planckovej dĺžke, podľa funkcie, ktorú sme práve objavili.“

      „Prístroj je zhodný!“ zvolala jedovato Maoko, ale Kobayashi jej položil ruku na plece, aby ju upokojil.

      „Máme ionizačné mriežky na 437 mikrónov gap¹⁴,“ povedal Japonec, „použitý mikrometer na kalibráciu gap má rozlíšenie jedného mikrónu, takže presná hodnota sa môže pohybovať od 436,5 do 437,4 mikrónov¹⁵. Predpokladajme, že gap sa v skutočnosti rovná 436,9 mikrónov. Kde sa bude nachádzať bod B?“

      Novaková, Kamaranda a Schultz podišli k tabuli, zmazali časť, ktorá nebola potrebná a rozvinuli funkciu na základe reálnych poskytnutých údajov. Rovnica bola komplexná a trvalo im to niekoľko minút, potom Schultz poznačil na papier výsledok a všetci traja sa vrátili k pracovnému stolu.

      „Za predpokladu, že nezapojíme triádu,“ vyhlásil Nemec, „takže parametre ostanú tak ako sú, bod B bude približne 18,6 metrov od zásobníka vody. Smer premiestnenia ešte nevieme určiť, takže predstavte si, že máte guľu s polomerom 18.6 metrov a jeho stred tvorí zásobník. Nuž, nový bod B sa bude nachádzať v ktoromkoľvek mieste na povrchu gule.“

      Drew pozeral von z okna.

      Už bola tma. Po cestičkách univerzity blízko laboratória prechádzalo len málo ľudí. Na horných poschodiach už nebolo pravdepodobne nikoho a rovnako aj v okolitých miestnostiach. Lenže povrch imaginárnej gule prechádzal aj pod zemou. Mohli by tam byť plynové rozvody? Drew myslel, že asi nie. Zmocnil sa ho skľučujúci pocit bezmocnosti zmiešanej s rezignáciou. Zdalo sa mu, že má na hrudi balvan, ktorý mu bránil v dýchaní. Podišiel k dverám, otvoril ich a vyšiel na večerný vzduch svojho Manchesteru. Opakovane zhlboka vdychoval, kým ostatní ho pozorovali zvnútra.

      Mohol požiadať McKintocka o povolenie urobiť takýto experiment? Nie, Škót by ho vysmial, že spôsobil takýto zmätok a potom ho nedokáže ovládať.

      Musel na seba prevziať zodpovednosť a s ňou spojené riziká.

      Vrátil sa dovnútra a obrátil sa na Schultza.

      „Aký by mala polomer imaginárna guľa v prípade, že by mala ionizačná mriežka 436,5 mikrónov? A pri 437,4?“

      „Približne 62 kilometrov v prvom prípade a 15 v druhom.“

      Už to predbežne prepočítali.

      „A ak by sa gap rovnal 436,99 guľa by mala polomer niekoľko metrov, prechádzala by priamo cez naše telá,“ dodal nakoniec Schultz.

      Drew na sekundu vytreštil oči, potom ho ovládla strnulosť.

      Ako mohol experimentovať pri takej veľkej tolerancii?

      Nemohol. A zároveň nemal na výber.

      „Urobíme to,“ povedal vážnym hlasom, sklonil hlavu akoby pozeral do zeme prázdnymi očami.

      Všetci sa postavili okolo pracovného stola s druhým prístrojom. Novakovú zalial studený pot, zatiaľ čo Marron sa držal trocha bokom, akoby ho to malo nejakým spôsobom ochrániť.

      Maoko znova prešla celý systém a potom rozhodne stlačila kláves.

      Na mieste, kde predtým ležal sklenený hranol sa objavila hustá červená neforemná hmota a liala sa pomaly nadol z platničky.

      Žblnk.

      Žblnk.

      Takmer všetci naokolo zbledli.

      Drew sa na mieste povracal, nohy sa mu podlomili a kľakol si hneď vedľa toho, čo z neho vyšlo.

      Novakovej oslabli nohy a zavesila sa na neďalekú policu, bledá v tvári ako mŕtvola.

      Kamaranda a Schultz ostali ako skamenení, ale Japonci ostali úplne pokojní.

      Zmätený Marron stál s vytreštenými očami a otvorenými ústami.

      Po niekoľkých sekundách pozorovania červenej hmoty si niečo všimol.

      Pristúpil, aby sa jej lepšie prizrel.

      V tej kaši niečo bolo.

      Vzal kliešte a opatrne ich zaboril do hmoty.

      Chvíľu otáľal a potom stlačil konce k sebe, aby zachytil niečo pevné v čeľustiach.

      Veľmi opatrne vytiahol kliešte a položil to na pracovný stôl vedľa získanej vzorky.

      Ostatní sledovali jeho pohyby, akoby boli v tranze, okrem Drewa, ktorý ešte stále vyjavený kľačal na zemi.

      Marron si chvíľu prezeral objekt, potom vzal sklenený pohár a naplnil ho vodou z neďalekého vodovodu.

      Znova chytil predmet do klieští a bez toho, aby ho pustil, ponoril ho do vody. Niekoľkokrát ním zatriasol, aby sa očistil až voda v pohári sčervenela.

      Pomaly zdvihol kliešte a vybral z pohára vyčistenú vzorku.

      Tvár sa mu rozžiarila úsmevom a nahlas si vydýchol.

      „Profesor!“ zvolal, „Profesor Drew!“

      Drew kýval hlavou, krútil ramenami, akoby nechcel nič počuť.

      „Profesor!“ znova ho oslovil Marron, „všetko je v poriadku, profesor. Poďte sa pozrieť.“

      Drew sa s námahou postavil a zdráhavo sa približoval k pracovnému stolu.

      To, čo zbadal, ho ohromilo.

      Marron držal v kliešťoch kus červeného plastu, na ktorom bol prilepený štítok.

      „To je rajčinová omáčka, ktorú používam denne do mäsa,“ vysvetlil študent. „Univerzitná jedáleň ju kupuje priamo z Talianska od jedného malovýrobcu a skladuje ju v chladiacom boxe asi dvadsať metrov na východ od nás.“

      „Viete, že je veľmi dobrá?“ ukončil Marron, „je ochutená oreganom, mojou obľúbenou koreninou.“

      12. kapitola

      Maoko sa vracala na ubytovňu, kráčala univerzitnými uličkami, ktoré boli skúpo osvetlené lampami vo viktoriánskom štýle. Večerný vzduch bol mrazivý a po dnešnom dni aj posilňujúci.

      Bola na smrť unavená, ale zároveň vzrušená z dosiahnutých výsledkov.

      Neuveriteľné, ale za jediný deň sa im podarilo vyrobiť druhý funkčný prístroj a dokonca dosiahnuť koncept teórie javu. Drew vybral svoju skupinu veľmi dobre, stretnutie týchto géniov prinieslo výnimočný výsledok.

      Bola šťastná, že ju Kobayashi vzal so sebou. Vedela, že bola pre výskum cenným prínosom a to ju naplňovalo hrdosťou. Po tom všetkom dokázala kalibrovať gap ionizačnej mriežky s odchýlkou sotva 0,1 mikrón a to bola zanedbateľná hodnota vzhľadom na to, že používala mikrometer s rozlíšením jeden mikrón.

      Prišla