Leibnizovo Kritérium. Maurizio Dagradi

od seba dosť vzdialené. Tie veci, ktoré ste minule našli u seba na kresle pochádzali z nášho fyzikálneho laboratória, v ktorom sme s Marronom robili pokus s práve objaveným javom. Prepáčte nám nepríjemnú situáciu, ktorú sme spôsobili, ale nemohli sme v tom čase vedieť, kam sa hmota premiestnila.“ Bryceová na okamih vytreštila oči a potom sa znova sústredila na počúvanie.

      Drew pokračoval vo vysvetľovaní:

      „S vedeckou skupinou, ktorú som zostavil sa budeme snažiť vypracovať teóriu, ktorá vysvetlí objavený fenomén, takže budeme skúšať premiestniť aj živé bytosti, rastliny a zvieratá. Vaša pomoc bude dôležitá.“

      „Prečo ste sa obrátili práve na mňa? Na svete je niekoľko oveľa schopnejších biológov,“ opýtala sa profesorka.

      „Nástroj, ktorý spôsobuje premiestnenie má čisto náhodou nastavené miesto určenia na vaše kreslo. Zatiaľ nevieme ako zmeniť súradnice, takže v prvej fáze pokusov budeme nútení používať aj vašu pracovňu. Pomôžete nám?“

      Bryceová úplne zmenila výraz. Zrazu bola veselá ako študentka počas svojho prvého pokusu v laboratóriu. Možno toto bola skutočná profesorka Megan Bryceová, vedkyňa, ktorá potrebovala výzvy, aby im mohla ísť v ústrety a odvrátila sa od monotónneho vyučovania ľahostajných a zákerných študentov.

      „Samozrejme, profesor Drew!“ zvolala, „ale toto vás bude niečo stáť...“

      Drew na ňu hľadel spýtavo, kým pokračovala: „Teraz už viem komu mám poslať účet z čistiarne, kde mi dali do poriadku sukňu!“ žmurkla naňho a s úsmevom vyšla z pracovne.

      Traja muži ostali na okamih bez slova, potom McKintock zhrnul: „V podstate je to dobrá žena. Ak vedie takýto život, musí prežívať veľký stres. Musíme ju chápať. Tak, a teraz si myslím, že tento projekt jej prinesie spokojnosť, čo bude na prospech jej aj nášmu výskumu.

      „Amen!“ zaglosoval Drew.

      „Lester, keď sme pri tom,“ pokračoval rektor, „skontroloval si, či je laboratórium s tvojim pokusom ešte stále zapečatené? Ja som ho dal oficiálne zavrieť, keď si ma o to včera požiadal.“

      „To bol náš prvý krok,“ odpovedal Drew, vstal a Marron ho nasledoval.

      „Uvidíme sa hneď, len čo sa dostavia všetci vedci. Ahoj, Lachlan.“

      „Dovidenia, pán rektor McKintock,“ pozdravil Marron s úctou.

      Na dverách laboratória boli ešte stále nalepené pečate a kvalitné mreže nahrádzali Drewov provizórny nápis z onej noci.

      Profesor odstránil pečate a obaja vstúpili dovnútra, prvýkrát od objavu. Všetko bolo tak ako to zanechali. Početné fyzikálne laboratóriá Univerzity v Machesteri umožňovali vykonávanie bežnej činnosti aj napriek tomu, že zapečatené nebolo k dispozícii.

      Keď odchádzali, Drew znova zapečatil laboratórium pomocou nových pások, ktoré predtým vyzdvihol na sekretariáte.

      Vrátili sa do Drewovej pracovne a zvyšok dňa strávili opätovným organizovaním bodov experimentu, prípravou tabuliek a grafov a vypracovaním krátkej správy o vykonaných činnostiach a dosiahnutých výsledkoch, aby bolo možné poskytnúť členom skupiny stručný, ale výstižný prehľad o téme výskumu. Bol to slušný počiatočný bod, ale Drew tušil, že cesta pred nimi bude dlhá a plná problémov.

      Nasledujúci deň Drew vykonával bežné prednášky, kým Marron ostal študovať vo svojej izbe.

      Večer Kamaranda dorazil do Manchesteru. Taxi ho priviezlo priamo na miesto ubytovania, ktoré mu zabezpečila univerzita, potom zatelefonoval Drewovi, aby mu oznámil svoj príchod. Išiel na večeru a po nej do postele. Na druhý deň ráno, kým čakal na príchod ostatných vedcov, vybral sa do Sackville Park neďaleko univerzity a sadol si, aby meditoval na lavičke pri Turingovej soche¹¹. Bolo to preňho, akoby sedel pod svojim banyanom.

      Kobayashi, Maoko a Schultz dorazili popoludní. Novaková sa dostavila predvečerom.

      Prvé stretnutie bolo stanovené na nasledujúce ráno o deviatej hodine, v laboratóriu, kde sa robil experiment.

      Dobrodružstvo sa začalo.

      9. kapitola

      Niektorí sa posadili na stoličky a iní na stolčeky, prítomní sedeli do kruhu okolo pracovného stola, na ktorom sa zariadenie, ktoré zostrojil Drew, javilo ako anonymný prototyp nejakého experimentu elektrodynamiky. Profesor stál blízko mikrometrických nastavení a Marron sedel pri počítači.

      Drew sa ozval.

      „Prístroj, ktorý vidíte pred sebou je, ako sa zdá, schopný vykonať vzájomnú výmenu dvoch častí previazaného priestoru. V podstate to, čo sa nachádza v bode A si v okamihu vymení miesto s tým, čo sa nachádza v bode B.“

      Pri tomto vyhlásení Schultz vytreštil oči, možno si predstavil uskutočnenie toho, čo zahliadlo jeho štúdium relativity.

      Kamaranda ostal zadumaný, akoby meditoval, kým Kobayashi začal s malým úškľabkom sledovať generátor vysokého napätia a pripojenia rôznych častí zariadenia. Maoko po jeho boku sa nedôverčivo pozerala na prístroj.

      Novaková chladne a bez toho, aby prejavila akúkoľvek reakciu pozorovala scénu, kým Bryceová sa rozochvene usmievala v ďalšom očakávaní.

      McKintock sedel so založenými rukami a čakal.

      „Teraz si predvedieme ako funguje jav. Náš bod A sa nachádza na tejto platničke,“ pokračoval Drew a ukázal na miesto, „bod B sa nachádza hore, na kresle v pracovni profesorky Bryceovej, tristo metrov odtiaľto. Nastavili sme kameru, ktorá zaberá kreslo, monitor je vedľa platničky a je pripojený ku kamere.“

      Drew vzal zo škatule hranol z bieleho plastu a položil ho na platničku.

      „Pozorujte hranol a zároveň monitor vedľa.“

      Všetci zamerali pohľad na uvedené miesto.

      Drew potichu nariadil Marronovi: „Do toho!“

      Marron stlačil kláves, hranol okamžite zmizol z platničky, objavil sa vo vzduchu v poli kamery a spadol na kreslo profesorky Bryceovej.

      Prítomní prudko dýchali od rozrušenia. Niektorí vstali a pribehli k platničke, aby sa ubezpečili, že hranol zmizol.

      Novaková bledla a jej tvár naberala svetlejší odtieň, než bol typický pre jej nórsku sinavosť.

      Kobayashi sa prestal uškŕňať. Pozoroval prístroj so zvrašteným čelom, kým Maoko stála s očami vypúlenými v úžase.

      Schultz sa rozžiaril. Stál vedľa pracovného stola a pozeral na monitor, akoby tam sledoval narodenie svojho prvého syna.

      McKintock bol spokojný a vychutnával si finančnú návratnosť pre univerzitu, kým Kamaranda vyzeral, akoby už meditoval nad matematickým modelom toho, čoho bol práve svedkom.

      „Profesorka Bryceová!“ zvolal Marron.

      Všetci sa obrátili k stoličke, kde sedela profesorka.

      Profesorka omdlela a opustená ležala opretá o operadlo s hlavou v záklone a rukami spustenými pozdĺž tela.

      Rektor sa pred ňu postavil, chytil ju za plecia a prudko ňou zatriasol.

      „Megan! Megan!“ kričal na ňu.

      Bryceová nereagovala, takže McKintock jej vylepil dve poriadne zauchá a znova zakričal: „Megan! Megan!“

      Žena otvorila oči, striasla