Nevoľník. Luigi Passarelli

deň v škole sa dohodli, že sa stretnú a spolu si pôjdu obzrieť miesto ich budúceho štúdia. Každá dostupná fakulta bola prísne oddelená od ostatných.

      Nikdy tú budovu nevidel aj keď sa nachádzala neďaleko od jeho domova. Nikdy o nej ani nepočul. Volala sa Kontajner B1. Vzal tablet, aby sa pozrel, či nájde nejaké obrázky. Zvláštne, že mu to nenapadlo už skôr.

      Ostal sklamaný. Bola tam iba jedna aplikácia na stiahnutie. Vyhľadávač nič iné neponúkal, zbytočne sa snažil.

      Pomyslel si, že k údajom získa prístup, až keď sa tam zapíše. Otec už mu pripomenul, o koľko kreditov ročne príde, ale spomenul aj rôzne možnosti ako nazbierať ďalšie. Veru, možno ho naozaj čaká kvantový skok.

      Vrátila sa mu trocha nádeje a energie. Možno bolo naozaj správne urobiť maximum pre získanie kreditov. Rozmýšľal o pozitívnom výsledku. Obával sa iba jednej veci, že to bude nad jeho sily.

      Neskutočné testy, zavádzajúce otázky a odpovede, všetko aby sa zabránilo získaniu uznania. Lenže ak by to bolo všetko jednoduché, nebola by ani chuť zväčšovať svoj majetok. Alebo aj nie.

      Zapol si audiofón na príjem svojej obľúbenej stanice, ale ozval sa Hlas svedomia.

      „Ivano, teraz sa môžeš stať tým, kým si vždy sníval, že sa staneš. Prestaň myslieť negatívne. Dnes je mimoriadny deň. Užívaj si tieto chvíle s najbližšími. Ukáž im, ako si vážiš všetko, čo pre teba spolu s nami urobili. Vďaka nám všetkým, ktorí sme ti vždy stáli po boku, si sa dožil Veľkého dňa. Staň sa uvedomelým a vďačným človekom. Chceš si vypočuť svoj denný horoskop?“

      Ivano nenávidel horoskopy. Nenávidel všetko, čo predpokladalo dozvedieť sa niečo bez námahy. Napriek tomu, že sa to tvárilo ako umenie.

      Audiofón mu vybral zoznam afirmatívnych skladieb. Napriek tomu, že poznal iba jedného z ponúknutých umelcov. Bol to starý, z minulosti známy umelec. Jeden z mála, ktorý prežil posledné roky.

      Jasne, znova a znova sa o tom učil. V jeho kurze na to mali špeciálny predmet. Zanechanie modlárstva a lásky k idolom. Boli naozaj vytvorené. Keďže Program nebol schopný rozoznávať pravé zdroje od nepravých, rozhodol, že sa bez nich zaobíde.

      Nevedel pochopiť nakoľko je užitočné, správne, záslužné alebo nie, uprednostnil rozseknúť gordický uzol a hodiť slobodné myslenie cez palubu. Ivano si myslel, že artefakt bol otázkou minulosti plnej pochybností a problémov, neistoty, veľkého množstva nesprávnych interpretácií. Všetko bolo navždy preč. Neprežil vývoj kultúry, ale jedno bolo isté, nebolo cesty späť.

      Ani zďaleka sa necítil na to, aby niečo vytvoril, využíval pozitívne energie a nechal, nech Voľba padne na niekoho vhodnejšieho ako on.

      V podstate existovali špeciálne školy, veľmi ťažké, kde sa tí najpovolanejší učili ako byť objektívni a spoľahliví.

      Z tohto hľadiska dosiahol v teste najhorší výsledok.

      Miloval ležať na chrbte a pozorovať strop. Zvlášť vtedy, keď s ním programovanie ladilo. Miloval svoju izbu.

      Áno, Hlas mal pravdu. Naozaj sa mu splnil sen. Teraz si potreboval oddýchnuť, ale keby teraz zaspal, prehádzal by si nočný spánok.

      Pocit pokoja a osobnej realizácie mu vrátil sebadôveru. Pomaly, pomaly sa začal cítiť pripravený pohnúť sa vpred. Postup dopredu vo svojich malých veciach bol jediný druh cestovania, ktoré si mohol dovoliť. Naplánovaná a vysnená cestu. Musel iba nechať plynúť čas, aby ju mohol úplne realizovať. Všetko spočívalo v dôvere. Pomáhalo mu všetko, čo sa naučil, teraz to chápal lepšie. Otvárala sa mu dimenzia realizácie. Žeby mal čip takú obrovskú moc? Na toto nemal odpoveď.

      O niekoľko dní sa zdalo, že si jeho myseľ, či skôr časť čela, zvykla na rušivý element. Zatelefonoval mu spolužiak, ktorému sa podarilo zistiť jeho číslo cez spoločného kamaráta. Dostal povolenie absolvovať návštevu, pretože podľa otca išlo o postup, ktorý uznával.

      V dopoludňajších hodinách sa stretli pred ich bývalou školou, ktorá bola momentálne zatvorená.

      Oboch premohol pocit nostalgie. V podstate sa tam cítili dobre.

      Prehodili pár úvodných slov o tom ako spolu chodili do školy, týkalo sa to práve ich zážitkov z minulosti. Možno preto, lebo netušili, čo ich čaká na konci prázdnin. Obaja si udržiavali typicky chlapčenský prístup, ktorý pripúšťal možnosť zmeny. Preto sa tvárili nedôverčivo voči protokolu ani voči šuškande na chodbách, ktoré sa evidentne stále prekrývali.

      Medzi spolužiakmi prebiehal istý druh konkurencie kto bude lepší a kto získa väčšie výhody, ktoré mohli dosiahnuť pre spoločnú budúcnosť. Niekto hovoril, že jeho postup je lepší, veľkolepejší a uspokojivý, niekto tvrdil opak. V každom prípade nešlo o ich vlastný výber. Viera, že je Program šľachetný a subjektívny, sprevádzala každého študenta plného nádeje. Dokonca viac ako horlivosť a výsledky testov.

      Keď sa pohli smerom ku Kontajneru B1, Ivanov kamarát sa nezdržal.

      „Počuj... nakupoval si niečo? Ja nie. Ak chceš, skontrolujem ti účet a ty skontroluješ môj. Môj otec tvrdí, že by som ho mal mať stále pod kontrolou. A tiež, aby som si dával pozor na všetko čo robím a čo si myslím. Ty nemáš strach?“

      Na požiadanie kamaráta Ivano namieril svoj mobil na jeho čelo a na jeho veľké prekvapenie sa objavila trojnásobná suma než mal on. Nekomentoval to, ale odmietol nechať sa ohodnotiť.

      „Prečo nie? Ukážem ti displej, alebo vieš čo? Urob to sám, dám ti svoj mobil a potom hneď vymaž údaj. Vieš ako sa to robí, nie?“

      Ivano sa odhodlal. V skutočnosti chcel skontrolovať svoj kredit, aby mal prehľad.

      Vzal kamarátov mobil a vykonal kontrolu. Výsledok ho neprekvapil, iba potvrdil to, čo už vedel.

      Nevymazal údaj a trocha zahanbený podal mobil kamarátovi, ktorý reagoval zmesou súcitu a prekvapenia.

      „Môj otec má pravdu,“ povedal.

      Ivano pripomenul kamarátovi hodiny etiky: po dosiahnutí dospelosti mohli riadiť autá na vodík. Na ceste museli byť presní, obozretní a disciplinovaní. Lenže chcelo to veľa šťastia. Keby spadol nejaký strom alebo by si niekto pomýlil manéver, mohli prísť o život bez vlastného zavinenia.

      „U mňa nejde o šťastie. Je to odmena. Zaslúžená odmena.“

      Ivano povedal, že tajomstvom je urobiť z komplikovaných vecí jednoduché.

      Kamarát ho vyzval, aby bol ticho a nikdy viac nevyslovil podobnú vetu. Slová ako tajomstvo alebo skratka už neboli dovolené. Musel si tým prejsť a hotovo. Zaslúžiť si. Ako on.

      Kamarát sa na chvíľu odmlčal. Potom vybuchol a povedal Ivanovi, že ak bude pokračovať v takýchto debatách, bude ho musieť nahlásiť.

      Ivana už vôbec neprekvapovalo, že sa za celých päť rokov nikdy nerozprávali.

      Jednako ho uchlácholil. Zároveň rozmýšľal, ako by sa dal získať trojnásobok kreditov. Potreboval taktiku.

      Kráčali bez slov ako kopy nešťastia, každý zahĺbený do vlastných myšlienok, kontrolovaných mikročipom.

      Ivano si spomenul na jednu návštevu u starého otca v domove pre veteránov. Veru, jeho starý otec bojoval svoj posledný boj. Vykonával službu na rozmiestňovaní striel. Mal teda možnosť aspoň trocha poznať svet cez server a satelitné skenery, vždy keď mu to umožnilo tajné sledovanie. Starý otec Ivanovu detskú zvedavosť uspokojil počas tejto jedinej návštevy len