Nevoľník. Luigi Passarelli

obávať. Kredity platili štandardné pre všetkých, záležalo od spôsobu života, ale on sa vedel pohybovať a očakával povzbudivú sumu. Sumu, ktorá by mu zabezpečila slobodný pohyb.

      V každom prípade, Ivano si vedel predstaviť čo bude po návrate domov.

      Jedno kázanie za druhým. Jedno upozornenie za druhým. Jasne, otec si nenechá ujsť príležitosť znova vysvetľovať ako sa veci majú.

      Ešte ho vedel odhadnúť. U nich doma nikdy nechýbalo nič zo Štandardu. Iba možnosť cestovať sa im nikdy neponúkla.

      Samotný svet bol pre nich niečo vzdialené a neznáme. Jeho rodina mala prístup iba do niekoľkých mestských štvrtí. A to muselo stačiť.

      Jednoducho, svet bol príliš nebezpečný na to, aby sa mohlo žiť všade. Každé cestovanie riadil Program a len málo šťastlivcov dostalo príležitosť opustiť svoj Areál pôsobnosti. Tak, ako to bolo v jeho prípade a v prípade jeho rodičov. A hádam u všetkých jeho priateľov a spolužiakov.

      Ivano cestou prechádzal popred niekoľko málo otvorených obchodov. Takmer vo všetkých prípadoch išlo o predajne čerstvého jedla. Bol v pokušení prvýkrát v živote vykonať tajne vlastný nákup. Ktovie, aj keď len jeden cukrík. Na druhej strane si bol istý, že otec by sa naštval. Pokazil by mu narodeniny Price. Ešte by sa mohlo stať, že by sa otec išiel vyžalovať Ochrancom systému a nakoniec by mu obmedzili výdavky.

      Samozrejme, ako dospelý sa musel správať slušne a zabudnúť na bláznivé pokušenia, aby boli jeho blízki spokojní. V podstate sa toho oproti predchádzajúcim rokom zmenilo len málo. Nemohol si nič dovoliť predtým a teraz už vôbec nie. Musel iba čakať na správny okamih, aby investoval do niečoho, čo bude jeho. Určite nie do nejakej hlúpeho detského cukríka.

      Napokon, musel počkať, kým otec skontroluje jeho kredity. Teraz sa chvel pri pomyslení, ako bude ohodnotený za svoju námahu, kariéru a vôbec za celý život.

      Dôveroval otcovi, ale nie slepo. Obával sa, že ani on nevie všetko, že mu v jeho výpočtoch niečo uniklo. Dokonca sa bál toho, že jeho spolužiaci dostali oveľa viac. Zahanbujúce.

      Zrýchlil krok. K domácemu prahu už nechýbalo veľa.

      Ivano zazvonil na domáci zvonček. Nikdy nemal vlastné kľúče. Otec mu utekal otvoriť. Mal voľno ako všetci otcovia počas narodenín Price.

      „Ivo! Dokázal si to, tu si! Poď dnu! Takže ako? Si dojatý? Cítiš sa konečne dospelý? Sadni si, máme pre teba prekvapenie!“

      Mama priniesla maličkú suchú tortu, s jednou horiacou sviečkou navrchu.

      Všetci už sedeli okolo stola. V skutočnosti nie všetci. Chýbal zvyšok príbuzenstva.

      Odkedy Program neudeľoval dodatočné kredity na darčeky k sviatku, nikomu sa už nechcelo veľmi oslavovať.

      Ivano sfúkol sviečku a chystal sa odísť do svojej izby. Mohol na to zabudnúť.

      Jeho otec vzal svoj mobilný telefón a slávnostne ho namieril na Ivanovu hlavu.

      „Si pripravený? Chceš to vedieť alebo nie? Nie si zvedavý? Celé roky som pri tebe stál, radil som ti, viedol som ťa. Stačí iba jedno kliknutie a dozviem sa to. Ach! Hodnotil ťa niekto po ceste domov? Alebo si bol taký neohrabaný, že si o to sám požiadal nejakého okoloidúceho? Čo ty na to, Ivo? Môžem?“

      Otec zamieril a okamžite dostal výsledok. Najprv sa tváril vážne a ustarostene. Potom sa uvoľnil.

      „Ako som si myslel. Presne ako som si myslel. Nikdy sa nemýlim. Však láska? Pozri sa na to!“

      Otec predpokladal správne. Hlboko v srdci Ivano dúfal, že dostal vysoké percentuálne ohodnotenie. Nebol na to dôvod. Bol to iba sen. Áno, sníval o tom, že bude lepší, než sa ho snažila presvedčiť krutá realita. Prílišné snívanie sa zdalo zavádzajúce. Jasne, získal nejakú záplatu ako na literatúre. Napísal si o sebe román s príliš krásnym koncom. Bolo načase ísť si oddýchnuť. Bolela ho hlava, rovnováha sa strácala, robilo mu lepšie hýbať sa, než sedieť.

      Torta bola stuchnutá ako všetky nadmerne konzervované, musel vypiť tri poháre vody, aby prehltol jeden kúsok. Sníval kréme, ako jedol kedysi.

      Ivano s otcom si sadli do obývačky. Mamu zaujímalo iba bežné hospodárenie. Riadenie komory, upratovanie, malé nákupy. Jej manžel mal oprávnenie nakladať s jej kreditmi, pretože bola vždy zlá študentka. Tento fakt jej spôsoboval depresie a poníženie na celý život. To bol dôvod, prečo sa nezúčastňovala rada rodinných rozhodnutí, aj keď jej manžel v súkromí, v manželskej spálni, často kládol otázky, konfrontoval sa, pýtal si od nej rady a názory. Lenže ona odpovedala vyhýbavo, niekoľkými slovami. Len aby uspokojila svojho manžela. Chýbala jej pôvodná rodina a nikto nevedel, prečo sa prerušili kontakty. Aspoň nie oficiálne. Spomínal sa iba jeden príbeh o zatknutí akéhosi príbuzného, nič viac.

      Ivanov otec pracoval v údržbe jediného zábavného parku v Areáli pôsobností. Bol to obrovský park a mal veľkolepú infraštruktúru. Ako taký neustále vyžadoval kontroly, technické opatrenia a dozor. Ivanov otec sa stal jedným zo zodpovedných osôb v tomto sektore.

      Jednako, s pribúdajúcimi rokmi Ivano prestal navštevovať zábavný park. Nikdy sa tam nestalo nič nové, žiadne aktualizácie, všetko bolo presne také ako na začiatku. Takže časom stratil o park záujem. Otec mu to nevytýkal, jeho práca bola určená hlavne pre rodiny s malými deťmi. S istotou vedel, že Ivanove deti tam raz budú mať vďaka nemu bezplatný vstup kedykoľvek a na ako dlho budú chcieť a to mu stačilo. Malé privilégium, na ktoré bol hrdý. Otcovi stačili aj malé podnety, len aby nemyslel na iné nepríjemnosti.

      V obývačke Ivano počúval otcovo rozprávanie plné múdrostí, ale melancholické a vyčerpávajúce.

      Upozornenia aby nekupoval niečo, čo súrne nepotrebuje, že poplatky za univerzitné štúdium obsahujú celodennú stravu v jedálni, elektronické knihy, zošity, videolekcie a všetko ostatné.

      Na Ivanovom postoji nebolo čo meniť. Spontánne držať krok so súčasnou situáciou na škole. Dosiahnuť čo najvyšší počet bodov bolo dokonca žiaduce. Takže najmenej štyri roky vytrvalosti a plného sústredenia. Nič iné nebolo potrebné. Potom nasledoval ďalší krok.

      Spomínal si, že nie každý z jeho spolužiakov mal také šťastie, nie všetci mali jeho vlohy a schopnosti. Chcelo to vďačnosť za všetko a všetkých. Áno, uznať postavenie stredne privilegovaného človeka a na tom si založiť a udržiavať pozíciu. Udržať si pozíciu.

      Ivano tieto príbehy počúval najmenej polovicu svojho života, ale toho dňa sa mu hnusili. Túžil sa vyzliecť a padnúť do postele, ak už nie kvôli spánku, tak aspoň aby si nasadil slúchadlá a počúval audio sny.

      Otravovalo ho priznať, ale už sa nedokázal sústrediť na otcov monológ. Nepokoj spolu s ľahkou paralýzou spôsobili, že ho oblieval pot. Mama, ktorá prešla niekoľkokrát obývačkou si to všimla, ale ako vždy nepovedala slovka.

      „Dobre, choď si odpočinúť. Pokiaľ viem, v dnešnej dobe je operácia hračka. Spomínam si za mojich čias, poslalo nás to na týždeň do postele. Mysleli sme len nato, ako využiť výhody záruky. Potom to prešlo. Ako u aktualizácií.“

      Ivano sa mechanicky zdvihol. Našťastie bolo na schodoch zábradlie. Vliekol sa nahor až do svojej izby.

      Dostavil sa hlavný prechod. Poležiačky na posteli začal pochybovať o užitočnosti absolvovaného a budúceho štúdia. Uvedomil si, že sa nerozhodoval v súlade so svojimi túžbami. Napriek tomu prešiel všetkými testami, aby sa dostal na cestu primeranú svojim vlohám, a vhodnú vzhľadom na jeho vlastnosti. Nemusel pochybovať,