Šialený detektív. Legrační detektív. StaVl Zosimov Premudroslovsky

na nádvorí.

      – Toto je miesto, kde? – spýtal sa starého muža v šortkách ležiacich na kuchynskej podlahe.

      – Vstaň a zatriasť, zadržaný. Harutun vám všetko vysvetlí. Áno, Harutun, skoro som zabudol: vezmite od neho čisto úprimné priznanie pre prípad, že by ste sa neobjavili do práce, našli nôž, len sa ho nedotýkajte rukami, zabaľte ho do tašky. A vy, starý, ak budete skvele pracovať, bude vás stáť iba jeden cent kanca.

      – Už? – starý muž bol rozhorčený. – Kde ho získam?

      – Drž hubu, apchi, keď šéf vydá rozsudok.

      – Uh, mimochodom, môžete to skrátiť. Choďte, zajtra o šiestej hodine začína ťažba. Áno, vezmite si so sebou zubnú kefku a nájdem vám misku. Pozri, zase budeš jesť so psom. Ak to Polkan dovolí. Budete spať v kúpeľnom dome.

      – A môže byť posledné slovo? spýtal sa dedko.

      – Do toho!

      – A kto bude veliť?

      – Len ja. Pokračujte. A nezabudnite na kanec…

      Ancephalopath viedol starého muža k východu z pevnosti a rýchlo prešiel k šéfovi.

      – Čo budeme? Kýchal!

      – Čo? Ste kolega, drogovo závislý?

      – Nie, čo si? Ale myslel som si, že je potrebné vykonať vyšetrenie? A okamžite.. A potom … – Harutun zaváhal.

      – A čo potom? Ísť kyslý? – pri skúmaní basy zo všetkých strán sa opýtal Ottil.

      – Nie. Ale odbornosť. Koniec koncov, rozsudok už bol schválený?!

      – Od koho? Sudca?

      – Nie, apchi, vy a máte právo na rozsudok v predsúdnom konaní, ktorý sa týka zvlášť závažných trestných činov, najmä pred spaním…

      – No, no tak, ale len kvôli pracovnému záveru.

      Bili cigaretu a posadili sa, aby fajčili.

      Ráno sa blížilo a sedeli pri stole a uvažovali ako Holmes a Watson, o to viac, že Holmes fajčil ópium a to ho nezabránilo urobiť deduktívne závery. Ale Watson len pil whisky, čerešne, búšil kratšie ako Lestrade, a preto boli tupí a rezali sa pod Sherlockom. Alkohol otupuje myseľ, takže vláda sveta povoľuje, chlastá a zakazuje klíčenie na Zemi. Ale hlupák nemusí jesť vôbec. Je to preto, že je blázon a nepozná žiadne opatrenie. Obaja však boli disidenti a takto si to rozmysleli.

      – Kampaň tu v dedine, niekto zasadil Chuy konope a blat dediny. – Začali štěnice.

      – Ale kto? apchi, idot alebo starý muž? – pokračoval Harutun.

      – Alebo možno tretia strana? A to môžu byť len svedkami toho, čo sa stalo a rozhodli sa pokročiť ďalej.

      – ropucha, apchi.

      – Čo ropucha?

      – Meno starého muža, apchi, – ropucha.

      – ropucha? Hae. Nech je ropucha… biela ropucha na počesť bielej labute.

      – Čo? Kýchal.

      – Nie, nič. No, čo?! Ale nie. Počkajte… No tak, zjedzte to spolu?!

      Harutun otvoril oči a prekvapene vystrčil jazyk.

      – NIE proti? spýtal sa a zlomyslne zahľadel očami na Ottil. – Nejedli ste celý deň a noc podľa plánov, ktoré riadili závislí?

      – Áno, presne apchi. – potleskom ruky sa Harutun náhle rozbehol a posadil sa na ďalšiu stoličku.

      – Čo si sadol? – Ottila išla.

      – Čo, čo.. ja a čo som? – Desiaty sa začervenal a začervenal sa.

      – Choď, vezmi si to: je polievka, sú lyžice, taniere, chladnička, – šteniatka začala ukazovať rukami a predstavovať kuchyňu. -… je kuchár. No, viete… Vážna firma sa otočila.

      – Čo? O anashe? – dusiacu polievku cez polievku, Harutun si povzdychol.

      – Len kýchať. Cicať to a nekazí vašu chuť do jedla.

      Harutun sa riadil radou šéfkuchára a nasával ju do seba.

      – Je potrebné zaviesť dohľad nad prezývkou a chytiť všetkých drogovo závislých.

      – Len, apchi, strávime deň práce v obci.

      – Presne tak! A maršal pokryje všetky naše výdavky. A popísať a zničiť všetky drogy…

      – A potom zničíme tento nikel.

      – Je to legálne? Kýchal

      – Čo?

      – O kanci, apchi.

      – urazíte, toto všetko bude súčasťou správy ako bonus oficiálnemu psovi Polkanovi za zachytenie Idota a ropucha.

      – Ale ja, Apchi, som ich chytil?

      – Ty, ale stále mi dlžíš, pamätáš?

      – Áno, apchi, spomenul si… Nech je Polkan.

      – … A pošleme správu cez internet Marshallovi.

      – Už ste niekedy videli maršala, apchi. – Arutun spomalil lyžicu.

      – Nie. Aj keď som kedysi pracoval ako jeho pobočník.

      – Takže, kto podpísal dokumenty? – Arutun siahal po sleďoch a rukáv sa dotkol mastnej vrstvy borského. Vo dverách je okno, rovnako ako v pokladni: sú tajné papiere a grub, ktoré vám hovorím tajne, som neplivol viac ako raz.

      – A on to nevedel? Kýchal.

      – Keby to nepoznal, nebol by som tu.

      – Nerozumiem tomu, že si tam žil ako syr v masle, prečo si musel pľuvať?

      – V tejto krajine je pľuvanie urážka av mojej vlasti je to znak pozdravu a lásky ako bozk. Nakoniec, keď sa bozkávate, cicate na slintanie svojho partnera. A to je bozk v diaľke… Nikto nevidel jeho tvár. No dobre, zjedz sa a choď sa pozerať na desetník.

      – A ty? Kýchal.

      – A ja budem myslieť. Ak čo?! – Klop zívol. Som pod zhinkou.

      – V spálni?

      – Na záchode, baran, samozrejme. Lepšie ich zatvorte v garáži. Odtiaľ stále vyjdú až ráno.

      – A auto? Kýchal.

      – Aké auto?

      – Od garáže, apchi, potom je tu auto?

      – Bol raz, presnejšie, motocykel. Izya sa zlomila, teraz len pokrčený kus kovu, ležiaci okolo…

      – No, išiel som, šéfe? Kýchal.

      Ráno prišla stará ropucha a po obdržaní pokynov odišla na vyčistenie stodoly. V stodole na dlhú dobu pánova ruka nebola použitá a všetko, čo tam bolo zakryté sračkami. Ottila sa ako obvykle posadila, aby sa nechty zarovnali. Chcem poznamenať, že všetci detektívi majú koníček, ktorý ich vedie k premýšľaniu: Holmes má husle, Poirot dôveruje svojim šedým bunkám, agent Kay má koláč a Klop narovnal nechty. A keď skončili, viedol ich dovnútra a roztrhol ich, aby ich znova narovnal a zároveň cítil bzučanie.

      Balík, balík, balík. A tak každú hodinu, deň čo deň, rok čo rok, a… Náhle sa zo stodoly objavila škaredá tvár ropucha a zízala s úsmevom na policajta.

      – Čo