Šialený detektív. Legrační detektív. StaVl Zosimov Premudroslovsky

na bolesť, bola klávesnicou. – A ty, zlatko, choď do práce. štekla na Idota. – vaše priezvisko Mukhin a letíte nad dolyou z pokladu, ako lietajú nad Parížom.

      – Čo to hovoríš? Alebo možno pôjdeš do pekla, A? – Idot išiel ďalej. – Teraz zasiahnem svoju kozu!

      – Uh, dobre! – ropucha odfrkla – Buzu zastavil. Chcete odobrať pauzu? Rozdeľte na tri.

      – V! A to je pre teba ropucha. Prepáčte. Nepochopil som ťa … – platený Idot sa radoval.

      – Nepýtaj sa na odpustenie, nie som červené dievča. Nepochopili ste iného. Polovica pre mňa a polovica pre nás.

      – Prečo je to? – babička bola rozhorčená.

      – Z toho! – ropucha sa uškrnula. “Mohol som to vziať sám.”

      – A ako je možné, že tu večer večer preveria všetkých?

      – Áno, je dobré uhryznúť, starí ľudia. Otvorte to, alebo tam asi nie je zatracená vec. – zadané Idot. – a hra nestojí za sviečku.

      Ropucha sa pozrela na spoluvlastníkov pokladu a bez problémov roztrhla lano a pomaly začala otvárať zväzok. Svedkovia na stráži.

      – Hej, fľaše. Hlinený…

      – Váhy…

      – Každý sto mililitrov…

      – Šesť kusov…

      – A čo je napísané?

      – Och, sú zapečatené?

      – Cork. Ročník, pravdepodobne…

      – A čo je napísané, dovoľte mi vidieť? – Snažil som sa vziať jedno lešenie.

      – Nie trocha, divoch! – babička dieťaťa plácala po ruke.

      – Ah, ty suka … – Idot explodoval a strčil babičku Key.

      – Dobre, hovorím! – povedal ropucha a vzal sto milimetrovú mierku. Vyčistil som štítok na hrudi a znova som sa bližšie pozrel … – Niečo nie je v ruštine…

      – Daj mi syr. – Idot natiahol ruku a vzal jednu malú mierku. – Pozri, čísla: tisíc… osemsto.. deväťdesiata sedem… alebo len siedme… Nie je to jasné.

      – A skúsme to! Víno, choď … – navrhnutá klávesnica.

      – Neviem, neviem. Poďte, skúste, ste žena, vy a diabol nespadnete. – súhlasil s ropuchou.

      – Prečo? – Idot zasiahol – v Petrohrade je lepšie obrátiť sa na starožitného obchodníka tak, ako je.

      – Áno, vyskúšame jeden po druhom, dobre, … vymývame a zvyšok odovzdáme starožitnému predajcovi… Áno, ropucha?

      – No tak, kto je prvý? Spýtal sa Idot.

      – Kľúč. – povedal ropucha. – navrhol.

      – No, áno, ak nezomriete, môžete piť.

      – Čo by si robil bezo mňa, roľníci. A nebojím sa zomrieť. Som môj…

      – .. z blikania. – Predstavil Idota a po odchode z toho parchanta.

      – Dobytok! – Stará žena plácla dieťaťu dlaňou na plece a pri chytení tesáka vytrhla korok z fľaše. Nyuhnula. “Víno…” usmiala sa a hltla obsah. Prehltol a zavrčal. -Kryaaaa! cool.

      – No, čo? spýtal sa ropucha a prehltol sliny.

      – Fajn. V mojej hlave už niečo začalo hrať.

      – Áno, kecy. – Idot zavrčal a vypil svoju fľašu.

      – Áno, do pekla to vie. Ale je to staré? – povedal a rozhliadol sa po svojej už prázdnej fľaši, ropucha.

      – A dajme ešte jednu.. – navrhla veselá babička. – Tatári nežijú bez páru.

      – Takže sú tu len tri. – Idot bol rozhorčený. -Čo máme odovzdať?

      – Počúvajte čo? Piť, piť takto, kráľovsky. Akonáhle budeme žiť. A fľaše sú už starožitné. Sú prázdne alebo plné. Fľaše sú vítané, nie víno.

      A vypili ďalšie tri poháre. Sadli si na guľatinu a zapálili si cigaretu: Idot – Marlboro, Ropucha – Belomor a stará mama Clavka – koza. Takže omdleli bez toho, aby prestali fajčiť, sedeli…

      APULAZ 4

      – Ahhhh!! Ahhh!!! – počuli z dvora.

      – Čo je to? – vyskočil z postele Ottila a pýtal sa sám seba. Jeho myseľ bola stále vo sne a pomaly padal na vankúš a okamžite chrápal.

      – Ahhhh!!! – Blop vyskočil znova a padol hore nohami z postele. – oh, sakra. – Chytil ho za čelo dlaňou. – Čo to kričíš?

      Pale Isolda Fifovna vošla do miestnosti so rozšírenými očami a oboma rukami zakryla zející ústa.

      – Aa, aa. odsekla a ukázala prstom na dvere.

      – Čo ešte? – sediaci na podlahe sa pýtali Klopa.

      – Tam, v stodole…

      – Čo je to v stodole? hovoriť jasnejšie…

      – Existuje mŕtva mačka…

      – Aká mačka? Opýtal sa Ottila a potrel si opuchnuté čelo. – O čom to hovoríš?

      – Mami! – Potom, čo rozšírila oči k podlahe svojho hlasu, povedala.

      – Teraz sa pozrime. – Ottila vstal a šiel naboso po nohaviciach do stodoly.

      Včera sa vrátil neskoro v noci, keď všetci spali, a preto sa nepýtal na triky väzňov. Zhinka ho nasledovala.

      Stodola vyzerala preplnená. Všetky rozmiestnené rozptýlené zostali nezmenené. Uprostred koša sedel Osteroid Odnoglazovich: dôchodca, pracujúci veterán, kat v šiestej kategórii, narodený v deň astronautiky. Manžel babičky Klawky, presnejšie Claudius Aldarovna von Schluchenberg, dcéra baróna, nelegitímny Leninov syn. Povedala to všetkým.

      – Čo tu robíš? spýtal sa Ottil, starý muž trpiaci dystrofiou.

      – Sedím. – Dedko pokojne odpovedal a sprísnil telefón.

      – Vidím, že nepracuješ.

      – A čo potom pýtaš?

      – Ako ste sa sem dostali? – pridané Isolda basy.

      – Choď, prídem na to. povedal Bedbug svojej manželke a obrátil sa k svojmu starcovi. – Odpoveď.

      – Osteroid prikývol hlavou cez dieru v stene.

      Ottila prešiel cez odpad do otvoru v stene a uvidel chrbát kravy, ktorá zdvihla chvost. Pozrel na ňu a bol zdesený: strechy domov boli viditeľné.

      – Existuje ulica alebo tak niečo? spýtal sa svojho starého otca.

      – Heh, samozrejme.

      – A kde je všetok môj dobytok? – Prvá vec, ktorá prišla na myseľ Klopu, ktorý s bočným zrakom a ušnými zmyslovými chĺpkami sa rozhliadol zvnútra okolo stodoly. “Áno, zlož svoj zadok,” zvolal a vytiahol kravský chvost. Pomstou mu nalila prúd, podobne ako z požiarnej hadice, pod tlakom sto atmosfér. Ottila odletel z tlaku o dva metre dozadu a šije sa ponoril do ošípaných. Isolda k nemu bežala, aby si pomohla zotrvačnosťou, a krčila sa oprel si hlavu o jej nádhernú hruď. A ona chcela vzlykať…

      – Fu! –