Tajomstvo Hodinára. Jack Benton

      „Ale vy ste súkromný detektív, všakže?”

      „Väčšinou sa zaoberám manželskou neverou a poistnými podvodmi,” povedal Slim. „Nič príliš vzrušujúce. Na tomto vyšetrovaní nezarobím žiadne peniaze, takže stopy vychladnú, pravdepodobne zmiznem a nájdem si prípad, ktorý mi zaplatia.“

      „Nemáte žiadne stopy?”

      „Mám mentálny zoznam možností a čím viac budem škrtať, tým bližšie budem k tomu, aby som zistil, čo sa skutočne stalo.”

      „Čo máte na zozname?“

      Slim sa zasmial. „Skoro všetko od vraždy po únos mimozemšťanov.”

      „To nemyslíte vážne...“ Bunce ho náhle prerušil a pokrčil nos. „Ach, vtip. Chápem.”

      „Naozaj nemám potuchy. V tejto chvíli sa snažím zistiť okolnosti jeho zmiznutia. Možno mi s tým môžete pomôcť.”

      „Akým spôsobom?”

      „Povedali si, že ste boli posledný, kto ho videl živého mimo svojej rodiny. Čo keby ste mi o tom povedali?”

      Bunce pokrčil plecami a vyzeral zrazu neisto. „No, to už bolo dávno, viete? Išli sme na prechádzku po vresoviskách, až do Yarrow Tor, okolo tamojšieho opusteného statku.“

      „Pamätáte si prečo?”

      Bunce pokrčil jedným ramenom v podivnom, pokrivenom geste. „Bola to obvyklá trasa. Robili sme to každých pár mesiacov. Žiadny zvláštny dôvod.”

      „Pamätáte si, o čom ste hovorili?”

      Bunce pokrútil hlavou. „Ach... to by boli bežné veci. Nezvykli sme viesť hlboké rozhovory. Často sme sa vídavali. Rozhovory, vždy to bolo o počasí, zvláštnych sťažnostiach na politiku, o podobných veciach.“

      „Nedávate mi veľa, aby som mohol pokračovať.”

      Bunce vyzeral sklamaný. „Myslím, že nie je veľa čo povedať. Myslím tým, že Amosa som poznal odjakživa, ale neboli sme si takí blízki, aby sme si navzájom povedali všetko. Nebol ten typ človeka. Ľudia často žartovali, že dáva prednosť hodinám pred ľuďmi.”

      „Povedali ste mi, že hodiny majú hodnotu niekoľko stoviek libier. Ako dobrý bol v skutočnosti?”

      Bunce sa usmial a vyzeral, že sa mu uľavilo, že mu Slim položil otázku, na ktorú vedel odpovedať.

      „Bol ako matematik, len manuálne. Väčšina remeselníkov má jednu konkrétnu zručnosť, ale Amos vedel úplne všetko. Urobil všetky návrhy, rezby a tiež postavil všetky mechanické vnútorné práce ručne. Máte predstavu, aké ťažké je ručne vyrábať diely hodín? Za deň práce sa dá urobiť jedna alebo dve malé časti. Je to náročné a v dnešnej dobe sa málo ľudí vie tak sústrediť. Bol vzácnym druhom ten náš Amos.”

      „Koľko ich urobil?”

      „Nie tak veľa. Dva alebo tri za rok. Niektoré ako dar, iné na súkromný predaj. Neponáhľal sa. Netúžil byť bohatý. Mal rád svoje rašeliniská, mal rád tichý život. Jeho farma prinášala malý zisk - napriek tomu, čo hovorí veľa ľudí - a predaj jeho hodín priniesol dosť navyše na to, aby mu poskytol aký taký malý luxus.“

      „Bolo možné, že by ho niekto mal v zuboch? Možno bol neúspešný obchod alebo nejaké nezhody?”

      „Možno, ale ja si to nemyslím. Amos bol pokorne sympatický muž.“

      „Ako to myslíte?”

      Bunce si potiahol fúzy. „Bol neútočný, to je najlepší spôsob, akým by som to mohol popísať. Hovoril potichu a nikdy nemal na nikoho zlé slovo. Vo svojej práci sa celkom zahrabal. A jeho práca bola dobrá. Kto by sa sťažoval na hodiny vyrobené s takou láskou a starostlivosťou. Myslím tým, ako často sa lámu kukučkové hodiny? Koľkokrát ste vošli do krčmy a videli ste pokazenú na stene v rohu? Amosove hodiny, ale... Myslím tým, ako dlho boli tieto hodiny zakopané? Dvadsať rokov? A napriek tomu ich môžete rovno natočiť a znova fungujú len tak? Žiadne hodiny, ktoré si kúpite v obchode, nebudú mať takú trvanlivosť. Amosove hodiny boli vyrobené tak, aby vydržali.“

      Bunce nemal viac čo povedať, a tak si Slim vzal jeho číslo, ospravedlnil sa a odišiel. Došiel na autobusovú stanicu a stál v rade na lístok, keď mu niečo napadlo. Vytiahol Bunceovo číslo a zavolal starožitníkovi.

      „Potrebujete ma znova tak skoro?“

      Slim sa usmial. „Mám len krátku otázku. Ako často by sa také hodiny, ako sú tie, ktoré som našiel, mali natočiť?”

      „Ach, neviem, raz za niekoľko mesiacov. Amos vyrábal tieto neuveriteľné retiazky. Mohli by ste ich navinúť a vydržali celé veky.“

      „Dobre, ďakujem.”

      Keď sa vrátil späť do penziónu, pani Greysonová utierala prach v hale. Slim jej venoval zdvorilý pozdrav a potom sa ponáhľal do svojej izby. Tam spod postele vytiahol hodiny, niekoľko minút sedel a počúval ich tikot. Potom ich obrátil, odstránil drevený panel, ktorý Bunce odskrutkoval a pozrel sa na mechanizmus hodín. Malý ciferník, ktorý navíjal hodiny, sa s každým tiknutím mierne odvíjal.

      Zamračil sa a zľahka sa ho dotkol prstom, pričom si všimol nedostatok špiny v porovnaní so zvyškom hodín.

      Bunce povedal, že raz za pár mesiacov. Ak by boli hodiny zakopané na dvadsať nepárnych rokov, retiazky by už dávno skončila.

      Slim ich nenatiahol, a tak sa vynárala otázka: kto?