Posledné Vianoce Na Zemi. Andrea Lepri

section>

      Andrea Lepri

      POSLEDNÉ VIANOCE NA ZEMI

      Preklad

      Iveta Valkovičová

      pôvodný názov

      L’ultimo Natale sulla terra

      Prvé vydanie

      0111 edizioni – www.0111edizioni.it

      slovenské vydanie - máj 2020

      Vydavatel’: Tektime – www.traduzionelibri.it

      © 2020 - Andrea Lepri

      Tento román je dielom fantázie, akýkoľvek odkaz na skutočné fakty alebo ľudí je čisto náhodný

      Všetky práva vyhradené

      OBSAH

      EPIZÓDA I Harryho prebudenie

      EPIZÓDA II Maketa

      EPIZÓDA III Mŕtve more

      EPIZÓDA IV Havária UFO

      EPIZÓDA V Jamesova frustrácia

      EPIZÓDA VI Zenová záhrada

      EPIZÓDA VII Pedrov skon

      EPIZÓDA VIII Kupola

      EPIZÓDA IX Nautilus

      EPIZÓDA X Vo veľkej piramíde

EPIZÓDA I

       Harry sa zmätene rozhliadal okolo seba, ale oči sa mu od únavy zatvárali. Práve ho zobudilo neskutočné, hlboké ticho, takmer neprirodzené, ako keby odrazu všetok život opustil tento kút sveta, v snahe vyhnúť sa akejsi neznámej hrozbe. Vanul čerstvý a vlhký vánok, ktorý bolo ledva cítiť. Osamelý, náhly poryv otriasol červenkasto žltým lístím javorov, ktoré inak vždy stoja bez pohnutia, ako na pohľadnici. Pozorujúc tmavé nebo nad svojou hlavou, posiate len tu a tam nejakou hviezdičkou, si Harry náhle uvedomil, že vôbec nevie či je skoro ráno alebo neskoro večer. Najprv ho toto všetko trochu vydesilo, avšak potom sa viac zahľadel na mraky vznášajúce sa nad Penobscot Bay a všimol si, že majú farbu ako za súmraku. Usúdil, že slnko asi práve zapadlo a začal sa rozhliadať zmätene okolo seba. Pritom s obavami uvažoval, či sa neoneskoril. Poškriabal si nedbalo štípanec na stehne a práve roztržito odťahoval ruku, keď tu odrazu cíti niečo nepríjemné a lepkavé. Pohľadom skĺzne dolu a uvedomí si, že obe kolená má odreté, a že ten lepkavý pocit je z ružovej rôsolovitej látky, ktorá mu preniká do rán a hojí ich tak rýchlo, že sa to zdá nemožné. Pozerá sa udivene ako sa mu rany hoja, až kým nie sú úplne zacelené. Potom sa nesmelo ohmatá na miestach, z ktorých ešte pred chvíľou vytekala krv a prekvapene si uvedomí, že ho to vôbec nebolí. Premýšľa, ako sa mohol asi zraniť. Bol si istý, že nespadol z nijakého stromu, pretože kvôli panickému strachu z pavúkov zvyčajne po stromoch neliezol. Potom ho napadlo, že asi spadol z bicykla, ale nakoniec usúdil, že aj to nie je veľmi pravdepodobné. Veď už je veľký a podobné veci sa mu už dlhšiu dobu nestávajú ... a bol presvedčený, že na niečo také by sa dobre pamätal! Mrzutý, zo všetkých tých záhad, si niekoľkokrát prešiel prstami po čiernych vlasoch, hladkých a rovných, a odul spodnú peru, aby sa sústredil a pokúsil sa usporiadať si svoje myšlienky. Nakoniec si rezignovane povzdychol. Nedokáže tomu všetkému uveriť, ešte nikdy predtým sa mu také niečo nestalo. Možno, že len zaspal. Ale čo sa stalo s jeho kolenami? Zvuk niečoho, čo akoby zápasilo zúrivo vo vode ho zrazu vyruší a odkloní tok jeho myšlienok inam. Postaví sa na nohy a skákavými krokmi sa odoberie smerom k potoku, aby sa pozrel, čo sa deje. Zachytí sa na nízky vyčnievajúci konár a pozorne otočí okolo stromu na brehu, aby sa nepošmykol a nespadol dolu a zistí, že je tam jeho udica. Je práve tam, kde ju obyčajne zvykol dávať, medzi dvoma skalami, v blízkosti malého meandru potoka, čo vyteká z jazera Megunticook Lake. Obrovské pstružisko práve vytrvalo vyskakuje z vody, v snahe uvoľniť sa z háčika. Harry sa úpenlivo snaží spomenúť si, či bol v momente, keď ryba začala zaberať, ešte hore. A ak ešte nespal, aká bola jeho posledná myšlienka.

      Medzitým lesík pomaly znovu ožíva. Vetva, ktorá sa náhle rozkýve, ako by oznamovala, že už nadišiel čas, kedy veveričky skáču po stromoch, aby potom zišli dolu a hľadali si niečo pod zub na zemi. Spoza neďalekého kríka, v smere proti prúdu potoka, vykukne vydra, ktorej pozornosť upútal hlučný pstruh. V snahe nenechať si uniknúť ľahkú korisť, skočí do vody a špliechajúc sa rozhodne vyberie smerom k rybe. Tá, keď ju zočí, sa začne ešte zúrivejšie trhať. Je si vedomá, že už nemá úniku.

      Vzdialené zvonenie zvonov Rockportského kostola oznamuje, že nadišiel čas večere. Harry, prepadnutý znovu myšlienkou na návrat domov, sa začína obzerať po svojom milovanom mountain biku. Bojí sa oň, pretože presvedčiť rodičov, že už je schopný chodiť na bicykli, bol nadľudský výkon. Preto vždy, keď sa vybral k potoku, oprel si ho o najbližší strom. Ale najprv si udicu starostlivo zabalil do handry, aby ho náhodou nepoškriabal. Teraz však našiel bicykel pohodený nedbanlivo na zemi. Rýchlo ho zdvihol a zamračene si ho centimeter po centimetri prehliadal, aby sa ubezpečil, či nie je poškodený. Odrazu cítil, ako ho niekto pozoruje. Opäť sa rozhliadol okolo seba, ale v tme, ktorá sa stávala čoraz hustejšou, mu všetko naháňalo strach. Pred niekoľkými dňami, sa jeho otec ponúkol, že mu na korman namontuje baterku. Harry s tým nesúhlasil a povedal mu, že potom by už bicykel nebol taký pekný. Teraz svoje rozhodnutie oľutoval. Svetlo by sa mu v tejto situácii náramne hodilo. Nové a stále intenzívnejšie zvuky svedčili o tom, že les ožíva čoraz viac a intenzívnejšie. A keď Harry poprvýkrát začul spev nočných vtákov, tak sa vyľakal, že si len želal, aby sa nestretol s medveďom. Založil si okuliare, ktoré mal zavesené, aby ich nestratil, na gumičke a upravil si ju na zátylku. Všimol si, že jedna šošovka bola poškriabaná a popraskaná a znovu v duchu premýšľal, čo sa mu to, do frasa, len mohlo stať. Potom si vyrovnal pravú ruku a zase ju ohol, aby si dal hodinky priamo pod nos. Nosil ich len tak, zo zvyku, pretože vlastne vôbec nepoznal hodiny. Ale vedel, že už je neskoro, a tak si v dramatickom geste položil ruku na čelo a rozhodol sa, aj keď dosť neochotne, že náčinie nechá tam, kde je, lebo nemá čas, aby ho mohol zbaliť. Povedal si, že sa vráti na druhý deň, aby si ho zobral. Ľutoval, že nemôže vziať so sebou pstruha, pretože to bola možno najväčšia ryba, akú kedy chytil. Ale už ho ani nebolo počuť. Znamenalo to, že pravdepodobne skončil v bruchu vydry. Harry si ju predstavil, ako sa vrátila do svojej nory, celá šťastná aby sa mohla poriadne vyspať, pretože vďaka nemu dnes večer už nemusí loviť. Pokrčil ramenami a povedal si, že má teraz oveľa dôležitejšie veci, na ktoré sa musí sústrediť. Napríklad nato, že jeho rodičia sa o tomto čase už oňho strachujú a určite sú nahnevaní. Takže aj keď mal trochu strach, musel sa vydať domov skratkou. Bez rozmýšľania zdvihol batoh, v ktorom mal desiatu a všetky svoje poklady a prehodil si ho cez plece. Nešikovne si sadol na bicykel a zaprel sa do pedálov. Mal trochu problémy, aby udržal rovno korman. Ale keď ho už vyrovnal a cítil sa bezpečne, pustil sa strmhlav cestou po okraji lesa rýchlosťou blesku, až sa rýchlo dostal na druhú stranu. Našiel sa na obrovskej lúke, cez ktorú ešte musel prejsť niekoľko stovák metrov. Potom zahol doľava, na somársky chodník, vedúci pozdĺž údolia medzi Payson a Camdene, až kým sa nedostal na križovatku. Odkiaľ už viedla cesta do mesta. Strihol si to však cez pole s cukrovou repou. Dával pozor, aby sa držal čo najďalej od strašiaka, lebo kdesi počul, že v noci sa strašiaky snažia chytiť každého, kto sa k nim priblíži. Nakoniec vyliezol na vrchol kopca Camden Hills, kde sa, celý zadychčaný, zastavil.

      Vyzliekol si modré polotričko a nechal si na sebe len biele tielko z patentového úpletu. Tričkom si utrel pot z čela a na chvíľu sa zahľadel na more, ktoré bolo osvetlené pozdĺž pobrežia množstvom svetiel. Večerný trajekt, sprevádzaný nízko lietajúcimi čajkami bol osvetlený početnými reflektormi, ktorých svetlo sa odrážalo v tisíckach odleskov od tmavého povrchu lode. Práve sa plavila cez Penobscot Bay a privážala