Šialený detektív. Legrační detektív. StaVl Zosimov Premudroslovsky

inak je python už hlúpy.

      – Fuuuu! – grimasy Incephalopath, – ako to piješ? Môžete si oddýchnuť…

      – Čo by si rozumel v nádhernom labužníkovi? Nepite. Osobne sa mi to páči. -ulk.. – vzal si dúšok z Ottily a.., – Uhhh, – vyhodil ho nabok. Vyskočil a narazil do vzdialeného rohu kancelárie. Hluk hľuzovitých hľúz opustil okrsok hrdlo a okamžite, podobne ako slzný plyn, zaplavil celú miestnosť. Arutuna bol chytený astmatickým kŕčom a keď zakašľal, nebol na zručnosti.

      – Bude sa hanbiť alebo tak niečo? Som vhodný pre vašich otcov.

      – Alebo možno aj matka? – Ottila zažívala miešaná vajíčka a so štipľavými, pľuvajúcimi omrvinami, prísne štekala: – každý má svoj vlastný vkus, povedal Hind, vstal z opice a utrel penis banánovým listom. Chceš oko?

      – Och! Prepáčte, patrón, niečo som zabudol … – Arutun Karapetovich bol v rozpakoch a posadil sa na stoličku.

      Zrazu sa ozvali vchodové dvere z ulice a do kancelárie vstúpila stará asi sto rokov stará žena.

      – Kto nezatvoril dvere??? Som zaneprázdnený, babička!!! – Chyba Klop a udusená…

      Žena počula kašeľ a bežala k nemu s plachtou a perom, aby napísal vôľu. Ale keď videl jeho zbytočnosť, otočil sa a udrel svojho manžela na kostnaté lopatky. Ottila nahnala a vyplienila žĺtok.

      – Uh, Harutun, stará chrupavka, prečo si nezavrel dvere, keď si prišiel? A ty, babička, vyjdi, máme stretnutie.

      – Ako? spýtala sa nepočujúca babička.

      – Grunt! poďte po večeri!! – povedal nahlas Klop.

      – Jedzte, zjedzte, zlatíčko s nechtíčkom… počkám. – babička sa usmiala a čuchala dolu, pretože už neexistovali žiadne stoličky, a nebolo zvykom vzdať sa miesta a nikomu z publika neprišla myseľ.

      – Aký obed? A ďalej? Raňajkujem… A potom na programe rokovania: práca s podriadenými. – Ottila mávol rukou a držal lyžicu s kúskom vajíčka a vtiahol modrinu priamo do Harutunovho oka – a vy? – skočil na stoličku, – nie vďačný priemernosť, – potom skočil na stôl, – môžete jesť iba mesačný svit a biť si navzájom tváre. Nebudem chodiť ako kojot … – a ako akrobat, pomocou somersault, skočil som zo stola na podlahu, – a postavil som sa s tebou.. Napíš vyhlásenie a to je všetko!

      – Aké vyhlásenie? Čo kričíš? “Isolde Fifovna ho prerušila výkrikom kráľa Konga.”

      – Ah? – trpaslík začal so začiatkom.

      – Čo kričíš? – spýtala sa pokojnejšie a potichu, – nevidíš, spala už dlhú dobu.

      – Takže tu, teraz, prenocovanie? Incifalatus, vyberte tohto dôchodcu – Ottila sa vzala do tašky a vyliezla na stoličku, aby sa mohla ešte večerať.

      – Som Incephalopath, patrón, nie Incifalát. – opravil desiatnika a šiel k starej spiacej žene. Ľahko ju udrel paličkou, ako Poirot alebo Watson. – Milý, všetci? – obrátil sa na šéfa, ktorý už sedel pri stole a pri majstrovstvách.

      – Šéf, podľa môjho názoru zavrčala.

      – Čo? Hrjapa-Hrjapa.

      – No,. Nedýcha. Je mŕtvy. – opäť so strachom vo svojom hlase povedal Harutun. Jeho pery sa zachveli. Predstavoval si, že ho čaká rovnaký osud. Harutun plakal.

      Ottila stuhla s plným jedlom. Pozrel na svoju manželku a opýtal sa:

      – Zhinka, choď sa pozrieť.

      Prišla Fifovna a zdvihla starú ženu za golier. Nohy zostúpili z podlahy a kolená sa nenarovnali. Vyšla hore a postavila mŕtvolu ako vázu pred hrnček a hlúpo hľadala ústami plnými žuvacích vajíčok, jej manžel.

      – Presvedčte sa sami, schuck, je mŕtvy alebo nie? – a chystal sa odísť. – Hej, Zhinka. Odpoviete za Zhinku. zamrmlala…

      – Zlož ju zo stola, ty blázon!!! Ste… naozaj, alebo čo? Som tu šéf a šéf a vy?…

      – No, začalo to znova. – zamumlal podnos Intsephalopath.

      – A využívate fond Ottila Aligadzhievich Klop zadarmo! – omrvinky z úst odleteli od seba, – A všeobecne… pah, sračky, – vyplivol všetok obsah z úst a zakričal, predtým ako vyšplhal na stôl. “Si tu slúžka.” Rozumiem?

      – Áno, môj pane. – Donald Isoldushka a pokľakol si. Jej hlava bola v jednej rovine s hlavou jej manžela, ktorý stál na stole. A veľkosť ich hláv jednoducho zapôsobila na každého pesimistu: Jej hlava bola päťkrát väčšia ako on.

      – Dobre, odpusť mi, odpusť túto babičku z dverí na verandu. Nie, lepšie od chaty. Je ráno a niekto ju nájde.

      Manželka vzala mŕtvolu a odniesla ju na objednávku majiteľa. Koniec koncov, tiež pracovala ako podporná osoba ako technická technika, správkyňa a pomocná sekretárka v hodnosti vyšších matracov. O minútu neskôr sa vrátila, kráčala a pochodovala k stolu.

      – Hodil som ju cez plot.

      – Ste blázon alebo tak niečo? Toto je veterán závodu. Pravda, sedí. Stručne povedané – zadok.

      – Jete. – žena sa posunula hore po tanieri.

      – Nechcem. Mali ste to položiť na môj tanier. Čo je to za jedlo? Vyberte ho a nechajte deti jesť. Len im nehovor, čo som jedol. A potom pohŕdajú.

      – Správne, ak máte suka z úst. Potrebujete si vyčistiť zuby, keď ste ich naposledy vyčistili pred sto rokmi? – žena odobrala jedlo zo stola a odišla do obytnej polovice chaty.

      – Buď ticho, žena! Čo rozumieš v pachoch? Dobre, – hodil som si rukáv omrvinky a kvapky zo stola. – Čo som chcel povedať. Huh?.. Takže, pripravte sa ísť na Petra.

      – Prečo?

      – Och, kolegyňa, máme nové vážne podnikanie. Prvý a posledný!

      – Sme presťahovaní do Petrohradu? – Harutun vytiahol vlasy z nosných dierok, bol nadšený a búšil sa do trstiny.

      – Nie, zober to chladnejšie. Pri hľadaní stratených kurčiat a býkov preskúmame vážnu záležitosť a nebudeme sa hrabať okolo prístreškov. A potom, keď ho nájdeme, dostaneme sa vyššie…

      – Kde je do neba?

      – Blázon, na nebi nie sú žiadne mestá, do Ameriky.

      – A čo budeme hľadať? Čo treba nájsť, aby nás poslali do Ameriky?

      – Budeme hľadať nos…

      – Čí nos? – Harutun tomu nerozumel.

      Ottila vyliezla na stôl a prešla na druhú stranu, bližšie k desiatnikovi. Posadil sa, visel nohami a rozprával sa s nimi.

      – Stručne povedané … – začal polohlasným hlasom.

      – A čo teda šepotom?

      – Nerd, konkurencia. Tento prípad môžu federálne federácie vziať.

      – Ahhh! Uvedomil som si kazetu.

      – Tak teda rukáv. Hej, v pohode! Som “kazeta” a ste “rukáv”. A náplň je vložená do puzdra. Hahaha. Je to smiešne

      – Nie. Do nábojnice vložili guľku.

      – Čo múdre? A viete, že v našej krajine sú všetci chytrí – chudobní