Šialený detektív. Legrační detektív. StaVl Zosimov Premudroslovsky

S jeho účasťou som sledoval filmy.

      – To je dobré. Pozerali ste film o NOS?

      – O koho nose?

      – No, nie tvoje? … – Ottila skočil zo stola, – Humor znova?

      – Mnn, áno! – starý muž stál v pozore. Ottila sa pozrel na telesnú slabinu a vydutými očami zdvihol hlavu, vyhodil hlavu až na koniec a uvidel iba ospalý plexus.

      – Sadnite si! zakričal. Desiatnik sedel vo východiskovej pozícii.

      – Spomenul som si. Kazeta… tu muž stratil nos…

      – Pamätáte?

      – Správne!!

      – Takže ho budeme hľadať. Sám … – A Ottila strčil prst do stropu. – požiadal ma o pol dňa. Veľmi žiadal, aby som sa osobne zaoberal touto otázkou. Aby som tak povedal, prevzal osobnú kontrolu.

      – Bože?

      – Nie, blázon, maršal. Nuuu, náš bože. Povedal, že nie je nikto dôstojnejší … – Ottila skočil na kolená, stál podriadený a prevzal kontrolu nad situáciou.

      – A ako ho budeme hľadať. Toto je príbeh?! Navyše zomreli.

      – Kto sú zač?

      – No, tieto hlavné postavy zomreli už dávno… a Gogol je hlavný svedok, ten istý… no, mŕtvy.?! Toto nie je humor.. Ahhh?

      – Blázon. – Bug vyskočil z lona Incephalopath. – Na ukradnutej medenej doske nájdeme pamätník. Buď bezdomovci alebo podvodníci. Napriek tomu pamätník NOSU a možno… starožitnosti.!?

      – A kto tu zostane?

      – Isolde a Izzy.

      – Je stále malý?

      – Nič nie je malé, už roky som poznal ženu.

      – Na to nie je potrebné veľa mysle: dajte to, pľuli a šli…

      – Ako vedieť, ako vedieť…

      – Nie, patrón, mohol by som zostať, moje srdce je slabé…

      – Nič, tu v Petrohrade budete dýchať plyny a uvoľňovať sa.

      Harutun stále chcel povedať niečo, čo by malo zostať s Klopovou manželkou, ale zamyslel sa a odvrátil pohľad na plaziaci sa chvostom na kolene a palcom vtlačil hmyz do tkaniny nohavíc.

      – Čo si chcel zablúdiť? – sarkasticky, mžoural očami a opýtal sa Ottily.

      – Nemám peniaze ani lieky.

      – To je riešiteľné. Rozpočet platí všetko. Ak nájdeme nos.

      – A ak to nenájdeme?

      – A ak to nenájdeme, všetky výdavky vám budú odpočítané… od vás.

      – Ako to?

      – A tak. Ak stále kladiete hlúpe otázky, môžete prísť o prácu. Rozumiem?

      – To je správne, pochopené. Kedy ideme?

      – Hloupá otázka. Už by sme tam mali byť. Poďme teraz!

      – A čo je tak skoro? Zabalil som si kufor?

      – Vždy to musíme mať pripravené. Vedeli ste, kde si hľadáte prácu… Mimochodom, to isté…

      – Čo?

      – Kufrík som nezabalil. Áno, nepotrebujeme ich. Po príchode si kúpte, čo potrebujete. Mám bankovú kartu.

      – A ak nie je dosť peňazí?

      – Bude hádzať. – okresný policajt znova strčil prst do stropu a pygmický štýl vyskočil pomocou salto na stôl a mával nohou pred nosom kolegyne. Vstal a prešiel stolom pešo v smere od Arutuna k svojej stoličke. Slzy a zamierili k východu.

      – Čo sedíš? poďme! – a zamával rukou, – a akoby akoby pozdĺž Petrohradu, prešiel cez Zem…

      Opustili pevnosť a na dverách zostali iba kriedou:

      “Neboj sa. Ponechali sme urgentné pridelenie do Petrohradu. Zostaneš na mieste Incephalate a Izya – namiesto mňa.. Ja!”

      A v spodnej časti je pridanie ďalšieho rukopisu:

      “Ospravedlňujem sa, Pupsiku, vrátim sa tak, ako musím! Kým tvoj Flea kráča hore. Počkaj na mňa a vrátim sa. Možno jeden…”

      Izya si prečítala poznámku a pri písaní na hárok napísala rukopis svojho otca a Intsefalopata, schovala ju do vrecka a utrela nápis z dverí.

      – No, stará koza, rozumieš. – Vzal som si mobilný telefón a poslal SMS otcovi. Potom vošiel do domu a dal poznámku svojej matke. Čítala a pokrčila plecami.

      Nechaj ho jazdiť. Vymeníme to. A to ani slovo o pokračovaní otca. Rozumiem?

      – Samozrejme, mami, rozumiem… A vezmeme prasa z riaditeľa, ha? navrhol.

      – Čo si? Musíme urobiť všetko podľa charty a spravodlivosti.

      – A na mňa kričí spravodlivo?

      – Je riaditeľom. Vie to lepšie. A on sám bude ospravedlnený pred Bohom.

      – Je to ten, ktorý visí na stene v kancelárii?

      – Skoro. Tam visí Iron Felix, jeho zástupca. Dobre, choďte si urobiť domácu úlohu.

      – Áno. Mami, môžem ísť na prechádzku po rieke?

      – Choď, ale pamätaj, šteňa: utopiť sa, neprišiel domov. Zabijem vás… Rozumiem?

      – Áno. – Izzy zakričal a zmizol za dverami…

      APULAZ 3

      – Nie, patrón, mohol by som zostať, moje srdce je slabé…

      – Nič, tu v Petrohrade budete dýchať plyny a uvoľňovať sa.

      Harutun stále chcel povedať niečo, čo by malo zostať s Klopovou manželkou, ale zamyslel sa a odvrátil pohľad na plaziaci sa chvostom na kolene a palcom vtlačil hmyz do tkaniny nohavíc.

      – Čo si chcel zablúdiť? – sarkasticky, mžoural očami a opýtal sa Ottily.

      – Nemám peniaze ani lieky.

      – To je riešiteľné. Rozpočet platí všetko. Ak nájdeme nos.

      – A ak to nenájdeme?

      – A ak to nenájdeme, všetky výdavky vám budú odpočítané… od vás.

      – Ako to?

      – A tak. Ak stále kladiete hlúpe otázky, môžete prísť o prácu. Rozumiem?

      – To je správne, pochopené. Kedy ideme?

      – Hloupá otázka. Už by sme tam mali byť. Poďme teraz!

      – A čo je tak skoro? Zabalil som si kufor?

      – Vždy to musíme mať pripravené. Vedeli ste, kde si hľadáte prácu… Mimochodom, to isté…

      – Čo?

      – Kufrík som nezabalil. Áno, nepotrebujeme ich. Po príchode si kúpte, čo potrebujete. Mám bankovú kartu.

      – A ak nie je dosť peňazí?

      – Bude hádzať. – okresný policajt znova strčil prst do stropu a pygmický štýl vyskočil pomocou salto na stôl a mával nohou pred nosom kolegyne. Vstal a prešiel stolom pešo v smere od Arutuna k svojej stoličke. Slzy a zamierili k východu.

      – Prečo