Pochod Kráľov . Морган Райс

fakt, že svojimi činmi uviedol do chodu tak obrovsky významnú vec. A že Firth, medzi všetkými najneschopnejši, nakoniec jeho dielo dokonal.

      Zrazu sa ozvalo vzrušené búšenie na dvere. Akonáhle ich uvoľnil, vpadlo dovnútra niekoľko kráľovských stráží. Na krátky moment si Gareth pomyslel, že sú tu, aby ho zatkli.

      Na jeho prekvapenie sa ale zastavili a postavili sa do pozoru.

      "Môj pane, tvoj otec bol dobodaný. Je možné, že sa po hrade ešte stále potuluje vrah. Zostaň prosím vo svojej komnate. Kráľ je škaredo zranený."

      Pri tej poslednej vete sa Garetovi zježili vlasy na hlave. "Zranený?" Opakoval Gareth. Slová sa mu pritom div ne vzpriečili v krku. "Je teda stále na žive?"

      "Je, môj pane, a ak Boh dá, prežije to a potom nám povie, kto spáchal ten ohavný čin."

      S ľahkým úklonom sa potom strážny ponáhľal z miestnosti späť na chodbu a zabuchol za sebou dvere.

      Garethovu myseľ zaliala zlosť. Chytil Firtha za ramená, hrubo s ním sotil naprieč miestnosťou a nakoniec s ním udrel o kamennú stenu.

      Firth sa zmohol len na vydesený pohľad. Nedokázal zo seba vypraviť ani slovo.

      "Čo si to urobil?" Zreval Gareth. "Teraz sme obaja v kaši!"

      "Ale..ale …" koktal Firth, "... bol som si istý, že je mŕtvy!"

      "Si si istý celkom často," povedal Gareth, "a vždy je to zle!"

      Potom Garetha niečo napadlo.

      "Tá dýka," povedal. "Musíme ju nájsť, než bude príliš neskoro."

      "Ale ja som ju vyhodil, môj pane," povedal Firth. "Už je spláchnutá do rieky!"

      "Hodil si ju do žumpy. To neznamená, že už ju stačili spláchnuť do rieky."

      "Ale je to najpravdepodobnejšie." Odpovedal Firth.

      Gareth už nemohol bľabotanie toho idiota dlhšie vystáť. Vyhol sa mu a vyrazil von z miestnosti. Firth mu bol v pätách.

      "Pôjdem s tebou," povedal.

      Gareth sa uprostred kroku zastavil, otočil sa a pozeral na neho. Bol celý od krvi. Už pred chvíľou sa Gareth triasol hrôzou, aby si ho tí strážnici v rohu miestnosti nevšimli. Mali obrovské šťastie. Firth bol pre neho teraz nebezpečnejší ako kedykoľvek predtým.

      "Poviem to iba raz jediný raz," zavrčal Gareth. "Okamžite sa vráť do mojej komnaty, prezleč si šaty a tieto čo máš teraz na sebe spaľ. Zbav sa všetkých stôp po krvi, ktoré na tebe zostali. Potom zmizni preč z hradu. A dnes sa odo mňa drž čo najďalej. Rozumieš, čo ti hovorím?"

      Nato ho Gareth postrčil späť do komnaty, otočil sa a dal sa do behu. Šprintoval dlhou chodbou, potom zbehol točité schodisko, jedno poschodie za druhým smerom k priestorom určeným služobníctvu.

      Konečne sa dostal do pivníc, kde sa k nemu okamžite otočili pohľady niekoľkých slúžiek. Boli práve uprostred drhnutia obrovských hrncov a varných kotlov, ktoré sa používali na prípravu jedál na hostinu. V tehlových peciach horeli obrovské ohne a služobné, ktoré na sebe mali farebné zástery, boli premočené vlastným potom.

      Na vzdialenej strane obrovskej miestnosti uvidel Gareth nádobu na splašky. Tie do nej tiekli zhora takmer neustále.

      Gareth dobehol k najbližšiemu sluhovi a netrpezlivo ho chytil za rameno.

      "Kedy bola tá nádoba naposledy vyprázdnená?" Spýtal sa.

      "Odniesli ju k rieke len pred niekoľkými málo minútami, môj pane."

      Na to sa Gareth bleskurýchlo otočil, vybehol z miestnosti späť na točité schodisko a cez rozľahlé hradné chodby sa dostal až von do chladivého nočného vzduchu.

      Bez dychu šprintoval cez trávnatú lúku pred hradom smerom k rieke.

      Keď sa k nej blížil, našiel si pohľadom miesto, kde sa vzápätí schoval. Veľký strom, takmer priamo na brehu rieky. Videl odtiaľto dvoch sluhov, ako práve dvíhajú veľkú železnú nádobu a vylievajú jej obsah do rieky.

      Sledoval ich, kým nebola nádoba úplne prázdna a oni sa s ňou neotočili na spiatočnú cestu do hradu.

      Konečne bol Gareth spokojný. Nikto si žiadneho noža nevšimol. Kdekoľvek tá čepeľ teraz už bola, bolo isté, že je to niekde v rieke, ktorá ju práve odnáša preč od pohľadov všetkých do anonymity. Ak jeho otec dnes v noci zomrie, nebude tu žiadny dôkaz o totožnosti jeho vraha.

      Alebo snáď bude?

      KAPITOLA PIATA

      Thor sa držal Reeceovi tesne za pätami, nasledovaný Krohnom, a všetci sa uberali tajnou chodbou smerom ku kráľovej komnate. Reece ich viedol skrz tajné dvere, ktoré sa ukrývali v jednej z kamenných múrov, horiacou pochodňou svietil na cestu, krútiac sa stiesnenými chodbičkami útrob hradu, kde by sa Thor bez jeho pomoci dozaista navždy stratil. Po chvíli sa dostali k priamemu schodisku, ktoré viedlo na vyššie poschodie, za ním zabočili vľavo, aby sa dostali k ďalším schodom. Thor premýšľal, ako spletité tieto tajné uličky asi tak môžu byť.

      "Tieto cesty boli v hrade vybudované pred stovkami rokov," vysvetlil Reece ľahko zadychčane a šeptom, zatiaľ čo sa uberali ďalej. "Postavil ich prapradedo môjho otca, MacGil Tretí, po jednom dlhom obliehaní. Mala to byť úniková cesta. Iróniou osudu je, že od tej doby už nikdy obliehania neboli a tak sa to tu po stáročia skoro nepoužívalo. Chodby boli zabarikádované a ja som ich náhodou objavil ešte ako decko. Rád ich čas od času používam, keď sa potrebujem presúvať hradom, ale nechcem aby niekto vedel, kde som. Keď sme boli mladší, tak sme sa tu ja, Gwen a Godfrey hrávali na schovávačku. Kendrick bol príliš starý na to, aby sa s nami hral. Pravidlo číslo jedna znelo: žiadne pochodne. Úplná tma. Vtedy to bolo pekne strašidelné."

      Thor sa snažil udržať krok s Reeceom, ktorý si razil cestu temnými uličkami s neuveriteľným prehľadom. Poznal tú naspamäť snáď úplne každú tehlu.

      "Ako si môžeš pamätať všetky tie zákruty?" Spýtal sa Thor s rešpektom v hlase.

      "Keď si malý chlapec a vyrastáš na hrade, občas sa trochu nudíš, vieš," pokračoval Reece, "obzvlášť, keď úplne všetci sú starší ako ty a ty si stále ešte príliš malý, než aby si sa mohol dať k Légii a nič iné, čím by sa dalo zabaviť, tu vlastne ani veľmi nie je. Dal som si vtedy za úlohu preskúmať tu každý kút a škulinu."

      Odbočili za ďalší roh, zbehli tri schody, prešli oblúkom v stene a potom stúpali dlhou šachtou s točitému schodisku. Nakoniec ich Reece doviedol k ťažkým dubovým dverám, ktoré boli pokryté hrubou vrstvou prachu. Pritisol k nim jedno ucho a počúval. Thor stál vedľa neho.

      "Čo sú toto za dvere?" Spýtal sa.

      "Pst!" povedal Reece.

      Thor zmĺkol, priložil ucho k dverám a tiež počúval. Krohn sa zastavil tesne za ním a so zaklonenou hlavou si oboch prezeral.

      "Sú to tajné dvere do komnaty môjho otca," šepkal Reece. "Chcem najprv vedieť, kto je tam teraz s ním."

      Thor s tlčúcim srdcom počúval zmes hlasov, ktorá sa spoza dverí ozývala.

      "Znie to, ako keď je miestnosť plná ľudí," povedal Reece.

      Potom sa otočil k Thorovi a venoval mu významný pohľad.

      "Napochoduješ priamo doprostred svorky vlkov. Budú tam jeho generáli, radcovia, rodina - úplne všetci. Som si istý, že každý z nich po tebe pôjde. Si hlavný podozrivý z tohto všetkého. Bude to