Pochod Kráľov . Морган Райс

v snahe presvedčiť sa, že to, čo vidí, nie je iba opilecký prelud. Najskôr si myslel, že je to len tieň, ktorý vytvorila mihotajúca sa žiara pochodne.

      O sekundu neskôr bola ale postava o niekoľko krokov bližšie a začínala sa k posteli približovať s narastajúcou rýchlosťou. MacGil sa pokúsil v matnom svetle fakieľ znovu nadobudnúť vlády nad svojimi zmyslami, inštinktívne sa posadil a podľa zvyku starého bojovníka, ktorým bol, jeho ruka okamžite zišla k pásu, kde chcela nájsť meč alebo aspoň dýku. Lenže kráľ bol vyzlečený a nemal pri sebe žiadne zbrane. Neozbrojený tak sedel na svojej posteli.

      Postava sa teraz pohybovala rýchlo, ako had blížiaci sa za noci k vyhliadnutej obeti. Keď bola dostatočne blízko, posadil sa MacGil ešte viac vzpriamene a pozrel sa mužovi do tváre. Miestnosť sa s ním ešte stále točila a jeho opitosť mu zamedzovala, aby dokázal rýchlo uvažovať, ale na kratučký okamih by prisahal, že pod kapucňou zazrel tvár svojho syna.

      Gareth?

      MacGilovo srdce zaliala náhla panika, keď horúčkovito premýšľal, čo by tu princ mohol chcieť takto v noci a neohlásený.

      "Syn môj?" vykríkol kráľ.

      Na to MacGil pozrel mužovi do očí a uvidel v nich všetko, čo potreboval vedieť. Okamžite sa začal hrabať von z postele.

      Lenže postava sa pohybovala príliš rýchlo. Ako šípka sa vrhla do akcie a než mohol MacGil čo i len zdvihnúť ruku na obranu, vzduch preťala čepeľ odražajúca svetlo fakieľ, kovovým zasvišťaním prerezala ticho a zabodla sa kráľovi do hrude.

      MacGil vykríkol plný úzkosti a sám bol prekvapený zvukom vlastného hlasu. Slýchal také výkriky už mnohokrát predtým. Vždy, keď bol niektorý z jeho bojovníkov smrteľne zranený.

      MacGil pocítil chladnú čepeľ, ktorá prenikla medzi jeho rebrami, rozrezala svaly, preliala krv a pokračovala hlbšie a hlbšie so stupňujúcou sa bolesťou, ktorú by si nikdy predtým nedokázal predstaviť, že môže byť tak strašná. Mal pocit, že sa dýka snáď nikdy nezastaví. Ťažko zalapal po dychu. V krku a ústach okamžite pocítil chuť vlastnej krvi. Dýchať bolo náhle nepredstaviteľne ťažké. Donútil sa vzhliadnuť a pozrieť sa do tváre, ukrytej pod kapucňou. To, čo videl, ho prekvapilo: mýlil sa. Nebol to jeho syn. Jeho vrahom bol niekto iný. Niekto, koho ale tiež poznal. Nedokázal si vybaviť o koho sa jedná, ale rozhodne to bol niekto z jeho okolia. Niekto, kto vyzeral ako jeho syn.

      Jeho myšlienky zachvátil chaos, keď sa snažil k tej tvári priradiť meno.

      Ako nad ním ten muž stál, MacGilovi sa nejakým spôsobom podarilo zdvihnúť ruku a zatlačiť ju proti jeho ramenu, v snahe jeho počínanie zastaviť. Pocítil zabudnutú silu bojovníka, silu, ktorú si odovzdávala jeho kráľovská línia od pradávna. Silu, ktorá ho oprávňovala nazývať sa kráľom, ktorý sa za žiadnu cenu nikdy nehodlal vzdať. Celou silou sa vrahovi vzoprel a jedným býčím odstrčením ho poslal od seba preč.

      Ten muž bol krehkejší ako si MacGil myslel. S prekvapeným výkrikom sa zapotácal na stranu. MacGilovi sa podarilo s vypätím všetkých síl vstať, uchopiť rukoväť vražednej zbrane a vytiahnuť ju z rany.

      Potom ju odhodil do vzdialeného rohu miestnosti, kde s kovovým zarinčaním pristala, načo ešte pokračovala kus po podlahe a ústrety protiľahlej stene s krbom.

      Muž, ktorému kapucňa spadla z tváre na ramená znovu nadobudol stratenú rovnováhu a vydesene na kráľa zízal. MacGil sa vydal smerom k nemu. Čierny sa otočil a rozbehol sa naprieč miestnosťou. Iba v mieste, kde ležala dýka sa na krátky okamih zastavil, aby ju znovu zdvihol zo zeme a najskôr zastrčil späť do pošvy. Potom utiekol.

      MacGil ho chcel prenasledovať, ale útočník bol príliš rýchly. Kráľa náhle zaplavila vlna neznesiteľnej bolesti, ktorá prebodávala jeho hruď. Cítil, že stráca sily.

      Stál osamotený uprostred miestnosti a díval sa na krv, ktorá sa rinula von z jeho tela a kvapkala do jeho dlaní. Padol na kolená.

      Zrazu mal pocit, že je jeho telo hrozne studené. Pokúsil sa zavolať o pomoc.

      "Stráže," ozval sa malátny hlas.

      Potom sa zhlboka nadýchol s vypätím posledných síl dodal svojmu hlasu jeho skoršiu silu. Hlasu, ktorý patril skutočnému kráľovi.

      "STRÁŽE!" Zakričal.

      Zo vzdialenej chodby počul pomaly sa približujúce kroky. Počul, ako sa niekde v diaľke otvárajú dvere a cítil, že sa k nemu blížia ľudia. Lenže miestnosť sa znova divoko roztočila a tentoraz už to nebolo len kvôli pitiu.

      Posledná vec, ktorú uvidel, bola studená kamenná podlaha, ktorá sa závratnou rýchlosťou rútila proti jeho tvári.

      KAPITOLA DRUHÁ

      Thor uchopil klopadlo ťažkých drevených dverí a potiahol za neho so všetkou silou, ktorú mal. Dvere sa pomaly a s vŕzganím otvorili a odhalili vstup do kráľovskej komnaty. Vstúpil dovnútra a pocítil husiu kožu okamžite potom, čo prekročil prah. Jasne cítil nejakú nečistú silu, ktorá ležala v miestnosti ako chuchvalec hustej hmly.

      Postúpil hlbšie do miestnosti a za zvukov praskajúcich pochodní vykročil k telu, ktoré ležalo bezvládne na podlahe. Okamžite vycítil, že sa jedná o kráľa, že ten bol zavraždený - že ho Thor nedokázal dostatočne a včas varovať. Napadlo ho, kde v tej chvíli asi boli strážne alebo ktokoľvek iný, kto by mohol pomôcť.

      Thorove kolená sa rozochveli, keď urobil posledných niekoľko krokov k telu, pokľakol, uchopil kráľa za rameno a otočil ho.

      MacGil, jeho bývalý kráľ, teraz pred ním ležal s očami široko otvorenými, mŕtvy. V jeho hrudi bola zabodnutá zdobená dýka.

      Thor sa rozhliadol a všimol si, že obďaleč stojí jeden z kráľových sluhov. Držal veľký, drahokamami ozdobený pohár, ktorý Thor videl predtým na hostine. Pohár bol celý z rýdzeho zlata a bol pokrytý radmi rubínov a zafírov. S pohľadom upretým do Thorových očí sluha pristúpil bližšie a vylial obsah pohára na kráľovu hruď. Víno sa od kráľa odrážalo do všetkých strán a pokropilo aj Thorovu tvár.

      Čoskoro na to Thor počul zahvizdnutie a uvidel svoju sokolicu, Estopheles, ktorá pristála na kráľovej hrudi a olizovala víno z jeho tváre.

      Potom Thor počul ďalší zvuk a vedel, že je to Argon. Stál nad ním a strnulo sa pozeral dolu. V jednej ruke držal žiarivú kráľovskú korunu a v tej druhej svoju palicu.

      Argon obišiel mŕtveho a posadil korunu pevne na Thorovu hlavu. Tá sa vlastnou váhou pomaly posunula do perfektnej pozície a nakoniec pohodlne objala Thorove spánky. Chlapec sa na Argona spýtavo pozrel.

      "Teraz si kráľom ty," predniesol Argon.

      Thor zažmurkal a keď znovu otvoril oči, stáli pred ním všetci členovia Légie aj bratstva Strieborných. Boli tam stovky mužov a chlapcov, ktoré sa nejako vtesnali do tej nepríliš rozmernej komnaty a teraz sa na neho všetci pozerali. A potom, ako jeden muž, pokľakli a poklonili sa tak hlboko, že sa takmer dotýkali tvárami podlahy.

      "Náš kráľ," ozval sa zbor hlasov.

      Vtom sa Thor prebudil. Vzpriamene sedel, sťažka dýchal a rozhliadal sa okolo seba. Bola tam tma, vlhko a jemu po chvíli došlo, že sedí na kamennej podlahe a chrbtom sa opiera o kamennú stenu. Zažmurkal do temnoty a uvidel železné mreže, za ktorými poblikávala pochodeň. Potom si spomenul. Je predsa vo väzení. Privliekli ho sem po udalostiach na hostine.

      Spomenul si aj na toho strážneho, ktorý mu dal päsťou do tváre a došlo mu, že musel po tej rane omdlieť. Ako dlho bol mimo,