Pochod Kráľov . Морган Райс

       KAPITOLA PIATA

       KAPITOLA ŠIESTA

       KAPITOLA SIEDMA

       KAPITOLA ÔSMA

       KAPITOLA DEVIATA

       KAPITOLA DESIATA

       KAPITOLA JEDENÁSTA

       KAPITOLA DVANÁSTA

       KAPITOLA TRINÁSTA

       KAPITOLA ŠTRNÁSTA

       KAPITOLA PÄTNÁSTA

       KAPITOLA ŠESTNÁSTA

       KAPITOLA SEDEMNÁSTA

       KAPITOLA OSEMNÁSTA

       KAPITOLA DEVÄTNÁSTA

       KAPITOLA DVADSIATA

       KAPITOLA DVADSIATA PRVÁ

       KAPITOLA DVADSIATA DRUHÁ

      “Je to, čo vidím pred sebou, snaď dýka?

      A rúčkou ku mne? Poď bližšie, nech ťa zovriem.

      Nie, nemám ťa. A predsa ťa vidím stále.”

      —William Shakespeare, Macbeth

      (preklad Martin Hilský, 2002)

      KAPITOLA PRVÁ

      Kráľ MacGil sa dotackal do svojej komnaty. Na hodoch, ktoré sa onoho večera odohrali, toho vypil až príliš veľa, a teraz sa s ním točil celý svet dokola a hlava pulzovala bolesťou. Akási žena, ktorú nepoznal, sa ho držala za rameno a napoly rozhalená ho so smiechom viedla k jeho posteli. Dvaja sluhovia sa potichúčky vytratili na chodbu a nehlučne za sebou zavreli dvere.

      MacGil nevedel, kde sa teraz nachádza jeho kráľovná a popravde ho to celý večer ani veľmi nezaujímalo. Málokedy už teraz zostávali cez noc v jednej spálni. Oveľa častejšie sa kráľovná vytratila do svojich vlastných komnát, obzvlášť v dňoch, keď sa konali hostiny či iné oslavy, a jedlo a pitie sa preťahovalo dlho do noci. Kráľovná dobre vedela o drobných prehreškoch svojho manžela, ale zdalo sa, že ju to ani príliš neťaží. Koniec koncov, bol to kráľ a MacGilovkí králi boli vždy známi svojou náruživosťou.

      Keď ale zamierili k posteli, miestnosť sa s MacGilom zatočila tak silno, že od seba ženu z ničoho nič znechutene odstrčil. Zrazu nemal na tieto veci ani pomyslenie.

      "Nechaj ma!" Rozkázal a ukázal jej, aby odišla.

      Neviestka zostala chvíľu zaskočene stáť, keď tu do miestnosti znovu vstúpili sluhovia, každý ju uchopil za jednu ruku a odvádzali ju preč. Snažila sa protestovať, ale jej hlas čoskoro zanikol za znovu zatvorenými dverami.

      MacGil sa posadil na roh svojej postele a zložil si hlavu do dlaní. Jemnou masážou spánkov sa snažil vyhnať z hlavy tú hroznú alkoholickú bolesť. Bolo nezvyčajné, že ho rozbolela hlava už takto skoro, ešte predtým, ako mohla vôbec nastúpiť skutočná opilosť. Ten večer bol ale celý zvláštny. A zmenil sa tak náhle. Hody prebiehali výborne, doprial si skvelého jedla a zapíjal ho silným vínom, lenže potom sa objavil ten chlapec, Thor, a všetko pokazil. Najskôr obťažoval s tým svojim bláznivým snom a potom mal tú drzosť, aby mu vyrazil pohár z rúk.

      Potom sa na scéne objavil ten pes, aby sa vzápätí zrútil k zemi mŕtvy. Od toho momentu bol MacGil ako vymenený. Zasiahlo ho to ako rana bojovým kladivom: niekto sa ho pokúsil otráviť. Spáchať naňho atentát. Bolo ťažké si to pripustiť. Niekto sa musel prešmyknúť cez jeho stráže aj ochutnávača. Od smrti ho delilo len niekoľko málo okamihov a to uvedomenie s ním otriaslo viac, než by bol čakal.

      Spomenul si, že nechal Thora uvrhnúť do väzenia a znova premýšľal, či to bol vážne dobrý nápad. Ten chlapec by, na jednej strane, nemohol tušiť, že je v pohári jed, keby v tom sám nemal prsty, keby v tom nebol nejakým spôsobom zapletený. Na druhej strane ale vedel, že Thor má isté zvláštne schopnosti - vlastne veľmi zvláštne - a možno predsa len mohol hovoriť pravdu. Možno celú scénu skutočne predtým videl vo svojom sne. Možno, že Thor v skutočnosti zachránil MacGilovi život a ten potom poslal do väzenia toho jediného, ​​kto mu bol skutočne oddaný.

      MacGilova hlava sa roztepala novou bolesťou. Sedel, trel si dlaňami svoje zvrásnené čelo a snažil sa celému problému prísť na kĺb. Lenže toho už vypil príliš veľa, aby teraz dokázal jasne premýšľať, jeho myšlienky rýchlo prekrývali jedna druhú. Teraz sa nedokázal sústrediť na riešenie žiadneho problému. Navyše bola horúca letná noc, jeho telo bolo rozohriate z nadmiery jedla a pitia. Cítil, že sa silne potí.

      Pretiahol cez hlavu kráľovský kabátec a zahodil ho na zem. Nasledovala tunika, až nakoniec vyzliekol všetko až na spodnú bielizeň. Vytrel si kvapky potu z obočia a potom aj z fúzov. Ohol sa, jednu po druhej strhal z nôh svoje veľké ťažké topánky a postavil ich ku krbu. Potom s úľavou zahýbal prstami na nohách, ku ktorým sa konečne dostalo trocha čerstvého, chladivého vzduchu. Nejakú chvíľu len tak sedel, zhlboka dýchal a snažil sa znovu nadobudnúť stratenú rovnováhu. Jeho brucho bolo po hodoch väčšie ako zvyčajne a kráľ cítil, ako ho ťaží. Položil sa na chrbát do postele a hlavu si oprel o vankúš. Potom s úľavou vydýchol a sledoval strop skrz nebesá svojej postele a prial si, aby sa celá miestnosť prestala točiť.

      Kto sa ma pokúša zabiť? Premýšľal znova. Thora mal rád, ako by to bol jeho vlastný syn a niečo mu hovorilo, že by niečo také určite neurobil. Prečo tiež. Premýšľal kto iný by za tým mohol byť, aký motív ho k tomu mohol viesť, a predovšetkým, či sa o to pokúsi znova. Je teraz v bezpečí? Alebo boli Argonove predpovede správne?

      MacGil cítil, ako jeho viečka oťažievajú. Napriek tomu sa zdalo, že je riešenie na dosah, keby tak len mal aspoň o trochu čistejšiu hlavu, určite by na to nakoniec prišiel. Bude ale musieť počkať do druhého dňa, hneď z rána potom zvolať svojich radcov a začať s vyšetrovaním. Namiesto otázky - kto ho chcel mať mŕtveho, sa omnoho viac ponúkala iná - kto ho nechcel mať mŕtveho. Dvor bol doslova nabitý ľuďmi, ktorí si robili maškrty na trón. Ambiciózni generáli, prefíkaní radcovia, šľachta lačná po stále vyššej moci, špióni, starí súperi, vrahovia najatí McCloudom alebo dokonca možno aj z Divočiny. A dosť možné, že to bol aj niekto bližší.

      MacGilove oči sa začínali zatvárať prichádzajúcim spánkom, ale vzápätí niečo upútalo znova jeho pozornosť. Všimol si pohyb a keď sa rozhliadol, zistil, že jeho sluhovia nie sú na svojich miestach. Zmätene zažmurkal. Jeho sluhovia ho nikdy neopúšťali. V skutočnosti si už ani nepamätal, kedy naposledy