Cesta Hrdinu . Морган Райс

aj znakom toho, že v Divočine sa mobilizujú na útok."

      Medzi mužmi sa rozniesol tlmený šepot. MacGil cítil ako mu zovrelo žalúdok. Energetický štít bol neporaziteľný, ale aj tak to neveštilo nič dobré.

      "A čo v prípade, keby zaútočili v plnej sile?" Spýtal sa.

      "Kým je štít aktívny, nemáme sa čoho báť. Divochom sa nepodarilo prekročiť kaňon po celé stáročia. Nie je žiadny dôvod si myslieť niečo iné."

      MacGil si tým nebol tak istý. Útok zvonku nebol už veľmi dávno a kráľ nemohol prestať premýšľat nad tým, kedy by to mohlo byť.

      "Môj pane, " povedal Firth svojím nosným hlasom, "cítim povinnosť dodať, že mesto je dnes zaplnené hodnostármi z McCloudovho kráľovstva. Mohlo by to byť považované za urážku, keby sme im neprejavili úctu, bez ohľadu na to či sú to rivali alebo nie. Rád by som doporučil, aby ste im popoludní venovali svoj čas a stretli sa s každým z nich. Prišli s veľkým sprievodom a priniesli veľa darov – a hovorí sa, že aj veľa špiónov."

      "Kto povedal, že špióni tu už dávno nie sú? " Spýtal sa MacGil hľadiac pritom uprene na Firtha, o ktorom si myslel, že aj on sám je jedným z nich.

      Firth otvoril ústa k odpovedi, ale MacGil vzdychol a zdvihol dlaň v zastavujúcom posunku. "Ak je to všetko, odchádzam, aby som sa pripojil k oslavám svadby mojej dcéry."

      "Môj pane, " povedal Kelvin a odkašľal si, "samozrejme, je tu ešte jedna záležitosť. Tradícia spojená s dňom svadby najstaršieho potomka. Každý MacGil v ten deň menoval svojho nástupcu. Ľudia očakávajú, že urobíte to isté. Všade sa o tom hovorí. Nebolo by dobré ich sklamať. Najmä keď Meč Osudu stále nemá vlastníka."

      "Chcete, aby som vymenoval dediča, aj keď som ešte vo svojich najlepších rokoch?" Spýtal sa MacGil.

      "Môj pane, nechcel som nijak uraziť, " sklonil Kelvin hlavu.

      MacGil zdvihol ruku. "Viem o tradícii. A samozrejme, dnes to meno oznámim."

      "Mohli by ste nám povedať kto to bude?" Spýtal sa Firth.

      MacGil na neho zlostne zazrel. Firth bol klebetný a on jednoducho tomu mužovi neveril.

      "Dozviete sa to v pravý čas."

      ​MacGil vstal, a ostatní tiež. Uklonili sa, otočili, a ponáhľali sa z miestnosti.

      MacGil tam ostal stáť a premýšľal. V dňoch, ako je tento si prial nebyť kráľom.

      *

      MacGil zostúpil zo svojho trónu, tichom sa ozýval zvuk jeho krokov keď prešiel miestnosťou. Sám si otvoril starobylé dubové dvere a vstúpil do postrannej komory.

      Vychutnával si pokoj a samotu tejto útulnej miestnosti, ktorá mala v priemere sotva dvadsať krokov a krásny klenutý strop. Celá kamenná miestnosť mala na jednej strane malé okrúhle vitrážne okno. Červené a žlté svetlo ktoré ním prechádzalo osvetľovalo jedinný objekt v inak prázdnej miestnosti.

      Meč Osudu.

      Bol tu, v strede tejto miestnosti, ležiaci vodorovne na dvoch železných podstavcoch. Už ako malý chlapec často k nemu MacGil prichádzal, chodil okolo a skúmal ho. Meč Osudu. Legendárny meč, zdroj sily a moci celého kráľovstva, z jednej generácie na druhú. Ten, kto mal silu ho vztýčiť, bol Vyvolený, predurčený vládnuť kráľovstvu, oslobodiť ho od všetkých hrozieb, vo vnútri aj mimo Prsteňa. Bola to krásna legenda s ktorou vyrastal a akonáhle ho pomazali za kráľa, MacGil sa snažil Meč zodvihnúť, pretože iba MacGil kráľom bolo dovolené to vyskúšať. Všetci králi pred ním zlyhal. Bol si istý, že on bude iný. Bol si istý, že on bude Vyvolený.

      Ale mýlil sa. Rovnako ako všetci králi pred ním. A tento neúspech navždy poznamenal jeho kráľovanie.

      Keď sa teraz na neho pozeral, skúmal jeho dlhú čepeľ vyrobenú z tajomného kovu, ktorý nikto nedokázal pomenovať. Pôvod meča bol ešte viac záhadnejší. Povráva sa, že vyrástol z hĺbin zeme uprostred zemetrasenia.

      Skúmajúc ho znovu pocítil osteň zlyhania. Možno bol dobrým kráľom, ale nebol Vyvoleným. Jeho ľudia to vedeli. Jeho nepriatelia to vedeli. Možno aj bol dobrým kráľom, ale bez ohľadu na to, čo všetko by urobil, nebude nikdy Vyvoleným.

      Keby ním bol, asi by bolo menej nepokojov na jeho dvore, menej zákulisných machinácií. Jeho vlastní ľudia by mu viac verili a jeho nepriatelia by ani neuvažovali o útoku. Časť jeho ja si priala, aby meč jednoducho zmizol, a celá legenda s ním. Ale vedel, že to nie je možné. To bolo prekliatie - a moc - legendy. Bola silnejšia ako armáda.

      Aj keď sa na meč pozeral po tisíci raz, MacGil neprestal premýšľať o tom, kto asi tak bude ten, kto meč pozdvihne. Kto z jeho rodu by to dokázal? Keď myslel na to, čo musí urobiť – vymenovať dediča, rozmýšľal, komu – ak vôbec, je súdené ho zdvihnúť.

      "Je to ťažká čepeľ, " ozval sa hlas.

      MacGil sa otočil, prekvapený, že v tej malej miestnosti nie je sám.

      Bol to Argon, ktorý stál vo dverách. MacGil ho spoznal po hlase ešte skôr ako ho uvidel a bol aj podráždený, že neprišiel skôr, aj potešený, že je tu.

      "Idete neskoro," povedal MacGil.

      "Vaše vnímanie času sa na mňa nevzťahuje," Argon odpovedal.

      MacGil sa obrátil späť k meču.

      "Mysleli ste si niekedy, že by som bol schopný to zdvihnúť?" spýtal sa zamyslene. "V ten deň, keď som sa stal kráľom?"

      "Nie," odpovedal rezolútne Argon.

      MacGil sa otočil a zadíval sa na neho.

      "Vedeli ste, že ja to nedokážem. Videli ste to vo svojich víziach, pravda?"

      "Áno."

      MacGil tam stál a uvažoval.

      "Desí ma, keď odpoviete priamo. To nie je vaším zvykom."

      Argon mlčal a MacGil si uvedomil, že už nepovie nič viac.

      "Dnes mám vymenovať svojho nástupcu, "povedal MacGil. "Zdá sa mi to zbytočné menovať ho práve dnes. Kazí to kráľovskú radosť zo svadby vlastného dieťaťa."

      "Možno, že tá radosť má byť takto usmernená."

      "Ale ja mám pred sebou ešte toľko rokov kráľovania, " bránil sa MacGil.

      "Možno nie toľko, ako si myslíte, " odpovedal Argon.

      MacGil prižmúril oči a premýšľal. Čo mu tým chcel povedať?

      Ale Argon nepokračoval.

      "Šesť detí. Koho si mám vybrať? " Spýtal sa MacGil.

      "Prečo sa pýtate mňa? Už ste predsa vybrali. "

      MacGil sa na neho pozrel. "Vidíte veľa. Áno, vybral. Ale ja stále chcem vedieť, čo si o tom myslíte."

      "Myslím, že ste urobili múdru voľbu, "povedal Argon. "Ale pamätajte - kráľ nemôže vládnuť zo záhrobia. Bez ohľadu na to, koho ste si vybrali, osud si aj tak vyberá sám za seba."

      "Budem žiť, Argon? " Spýtal sa MacGil vážne otázku, na ktorú chcel vedieť odpoveď odkedy sa ráno prebudil z hroznej nočnej mory.

      "Včera v noci sa mi snívalo s vranou," dodal. "Prišla a ukradla mi moju korunu. Potom ďalšia ma odniesla preč. Ako som letel, videl som, ako sa moje kráľovstvo premieňalo na čiernu spálenú pustatinu."

      Pozrel sa na Argona, jeho oči sa leskli.

      "Bol to sen? Alebo niečo