Mesačný Úsmev. Klaus Zambiasi

ako odchádzajú na béžovom Fiate 127, odrazu sa dostavil taký melancholický pocit. Bolo mi ľúto, že som sa v aute povracal a že som plakal. Však koniec koncov, prišli ma len pozrieť. Nakoniec som bol rád, aj keď ma kvárila pochybnosť, že ma chceli predsa len odtiaľto odviezť.

       V krátkom čase som spoznal rôznych nových ľudí, boli vždy milí a dobrí, ku mne aj k Barbare. Asi ma majú radi, aj keď ich vlastne nepoznám.

       Keď je človek malý, dospelí si myslia, že mnohé veci, ktoré sa zdajú bezvýznamné, mu uniknú. Dieťa je však ako špongia. Nasáva do seba všetko, niekedy aj nevedomky. Všetky zažité pocity a nadobudnuté poznatky sa zmiešajú do jedného. Obohatia vás, ale mozaiku nemáte skoro nikdy kompletnú.

      

      

      

      

      

      

      To som nečakal...

      

      

      

      

      

      

      

      

       Často sa hrávam s deťmi z dediny a mnohokrát mám pocit, že ma chránia až príliš, akoby som žil v nejakom sne. Oswald a Waltraud sa tu zdajú byť viac doma, ostatné deti ich medzi seba väčšmi prijali. Ja sa cítim trochu iný, ako cudzinec, aj keď obľúbený.

       Pred niekoľkými dňami, boli sme vonku a dohadovali sa ako sa budeme hrať, alebo sme vymýšľali nejaký plán... Ja a Oswald sme pritom spomenuli "našu mamu Barbaru".

       Vyskočí jedno z detí a vysmieva sa mi:

      

      

       "Ale čo to vravíš, však to ani nie je tvoja mama."

       Hneď som si ani neuvedomil dosah tejto vety, myslel som si že žartuje. Možno to ani nepovedalo zlomyseľne, deti často nechtiac povedia pravdu. Možno ma len chcelo opraviť.

       Robil som ako keby nič, ako keby som to už bol vedel, ako keby to bolo samozrejmé. Oswald sa cítil kvôli tomu nepríjemne a po chvíli sme sa vrátili domov. Už bolo aj dosť pozde, takmer po večeri, slnko začalo už zapadať.

       Občas, keď som smutný a cítim úzkosť, aj keď pravdupovediac stáva sa to len zriedkavo, stanem sa ešte viac citlivým a neistým.

       V takých chvíľach túžim po objatí a láske mamy Barbary a pýtam sa jej:

      

      

       "Mami, ľúbiš ma? Ty si moja jediná mama, však že nemám ďalšie mamy." Chcem byť stále s tebou, nech už sa stane čokoľvek.

       "Ale áno, jasné, že ťa ľúbim, tu ťa všetci ľúbime, neboj sa. Ja ťa určite nenechám nikam odísť."

      

      

       Pre mňa je Barbara mojou mamou, je dokonca viac ako mama, je celá moja rodina tu, moje okolie, všetky deti, ktoré sa so mnou podelili o túto "moju rodinu" so mnou. Všetky deti odišli, ja som tu odjakživa, s Oswaldom a Waltraud, dúfam, že tu budem môcť ostať ešte dlho.

       Teraz žijem s tým, že pravdepodobne nie som vlastným synom Karla a Barbary, asi ma len adoptovali alebo som im zverený do pestúnskej starostlivosti ako ostatné deti, kto vie prečo?

       Kde sú moji skutoční rodičia a kto sú, neviem... vlastne, v podstate ani nechcem vedieť, toto je moja rodina a hotovo.

       Občas zachytím nejaký ten signál... Ale nedám sa premôcť horou otáznikov, snažím sa tváriť, ako by o nič nešlo. Láska celej mojej rodiny mi pomáha nemyslieť na to.

       Často v nedeľu vystupujeme na Seiserské Alpy. Odvezieme sa tam na Karlovom aute, na žltom Opeli Kadet. Vyzerá ako puding, s ešte teplou kapotou motora, je ako keby bol práve čerstvo uvarený.

       Na Seiserských Alpách je krásne. Páčia sa mi Haflingské kone s bielou hrivou. Keď vidím kravy a kone ako sa voľne pasú na lúkach, vyvoláva to vo mne pocit slobody. Kone sú moje najobľúbenejšie zvieratá, majú také melancholické oči. Som šťastný, keď ich vidím ako si užívajú leta v Alpách. Koniec koncov sú to ich prázdniny.

       Je tu veľa horských chát, lúk a kopcov, nekonečné stúpanie a klesanie, s výhľadom na vrch Santner masívu Sciliar, sme takmer vo výške 2000 metrov nad morom.

       Chodíme na dlhé prechádzky z jednej horskej chaty do druhej, Karl často stretáva svojich známych a priateľov, pri ktorých sa zastaví na slovíčko.

       Ja, s Waltraud a s mamou Barbarou sa posadíme na lúku a dáme si desiatu, Oswald sa k nám pridá len čo zacíti vôňu salámov a syrov.

       Na Seiserských Alpách ma najviac fascinuje to množstvo zákrut, ktoré musíte zdolať, aby ste sa dostali sem hore. Ale nakoniec tá námaha stojí za to. Keď vystúpite na plošinu, všetko okolo vás vyzerá ako zelený koberec. Zdravý a čistý vzduch vám dáva pocit, že môžete lietať.

       Vrátili sme sa domov z Álp. Sme unavení po celodennom pobyte na čerstvom vzduchu. Dám si, aspoň ja, rýchlu večeru a idem hneď spať. Karl a Barbara trochu pozerajú telku, Oswald a Waltraud dokončujú posledné domáce úlohy. Našťastie ja ešte nemusím ísť do školy, nepáčilo by sa mi byť na hodiny zatvorený v učebni a nad hlavou mať rozsvietené umelé svetlo. Ale o nejaký ten rok to čaká aj na mňa.

       V noci nás zobudí hlasné húkanie sirény, a nemyslím tým morskú pannu. Neprestajné, uuuuuuuuu uuuuuuuu uuuuuuuu, môže byť tak okolo druhej nadránom.

       Je to požiarna húkačka. Vyjdeme všetci na verandu a skúšame niečo rozoznať v nočnej tme.

       Vo vzduchu je cítiť štipľavý zápach, malé kúsočky sadzí, ktoré poletujú vzduchom, sa vznášajú a usádzajú priamo pred nami, na zábradlí verandy.

       Oheň je blízko, až príliš blízko, cítiť dokonca sálavé teplo prichádzajúce od požiaru. Hodím pohľad smerom naľavo a vidím vysokánske plamene, ktoré sa týčia k nebu, ako nemilosrdne vo svojej žiare spaľujú drevo. Počujem vŕzganie lámajúcich sa trámov, ktoré sa drobia ako kosti.

       To naša stodola ide ľahnúť popolom. Počuť revanie sirén, blikajúce požiarne majáky nám prichádzajú na pomoc, cesty okolo údolia sú osvetlené modrými, žltými a červenými svetlami.

       Vyzerá to tu skoro ako pri flipperi, alebo na diskotéke s farebnými svetlami. Najväčší problém je, ako zachrániť dobytok v priľahlej maštali od plameňov.

       Maštaľ a náš dobytok sú náš chlieb, dávajú nám každodenné živobytie. Bez neho sme úplne stratení.

       Našťastie prichádza prudký dážď. Ako keby nám samé nebo prišlo na pomoc. Ešte že nie sú ohrození ľudia.

       Stiahne sa mi žalúdok, keď vidím všetky tie modré svetlá, ktoré ním prišli na pomoc. Je to veľmi dojímavé. Keď vidím tváre svojich blízkych, neviem zadržať slzy.

       Na prvý pohľad to vyzerá ako prírodné divadlo. Ako nejaký výbuch sopky uprostred noci. Ja, Barbara a Waltraud zostaneme v dome, zatiaľ čo Karl a Oswald, spolu s požiarnikmi idú skontrolovať čo sa vlastne stalo.

       O niekoľko hodín je požiar pod kontrolou, ale ten nezabudnuteľný a prenikavý zápach sa tlačí aj do domu, aj keď sme